Hoci premiér Viktor Orbán by na „Hornej zemi“ rád mal politického spojenca so zastúpením v Národnej rade SR, nič také sa nečrtá. Aj preto si na letnej univerzite Maďarov v rumunskom Baile Tušnade na ich adresu neodpustil štipľavú poznámku: „Ak chcú pre seba a pre národ niečo urobiť, musia sa vzchopiť a zabezpečiť svoje zastúpenie v zákonodarnom zbore."
To sa ľahko povie, no ťažšie urobí. V neprospech takéhoto projektu hrá najmä demografia. Ak sa pri sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 1991 k maďarskej národnosti prihlásilo 567 296 obyvateľov (10,76 %), tak v priebehu 30 rokov sa ich počet znížil na 422 065 osôb (7,75¤%). Pokles takmer o 150-tisíc ľudí sa zákonite musí prejaviť aj v podpore tzv. maďarských strán.
Maďarskú komunitnú spolupatričnosť volilo v posledných voľbách 112-tisíc voličov (3,9 %), jej predchodkyňu SMK v r. 2016 105 tisíc (4,04 %), v r. 2012 109-tisíc (4,28 %) a rovnaký počet 109-tisíc (4,33 %) aj v r. 2010. Zostala tak vždy pred bránami parlamentu.
Keď niekto neuspeje ani na štvrtý pokus, pravdepodobne to „zabalí“, lebo si uvedomí, že to nemá zmysel. Nie však lídri maďarskej Aliancie, ktorí tvrdohlavo pokúšajú osud. A čo je najhoršie, svojou radikálnou rétorikou nás vracajú niekam do 90. rokov. Akoby si nevšimli, že doba sa zmenila. Už nemusia bojovať za niečo, čo sa medzičasom stalo samozrejmosťou. Deti v školách dostávajú vysvedčenie vo svojom rodnom jazyku, na železničnej stanici v Šali svieti aj maďarský nápis Vágsellye a nikto s tým nemá problém. Jednoducho, maďarskú kartu prestali politici vyťahovať. Zmenila sa celková atmosféra v krajine, len v maďarskej Aliancii to akosi nie sú ochotní akceptovať.
Azda najlepší dôkaz, že veci sa pohli, je to, že zhruba polovica Maďarov u nás si vyberá politikov nie podľa etnickej príslušnosti, ale podľa toho, aké má osobné preferencie.
Azda najlepší dôkaz, že veci sa pohli, je to, že zhruba polovica Maďarov u nás si vyberá politikov nie podľa etnickej príslušnosti, ale podľa toho, aké má osobné preferencie. Niekto je viac v pravo, niekto viac vľavo, čo je úplne prirodzené.
Posledných 13 rokov si slovenskí Maďari mali možnosť vybrať – buď národnejšiu SMK, alebo liberálnejší Most-Híd. V tejto zákopovej vojne radikáli z SMK, vzhľadom na profil strany, ťahali za kratší koniec. V posledných voľbách tu dokonca uspel napríklad Igor Matovič.
Občan južného Slovenska, ktorý vzhľadom na chýbajúcu infraštruktúru a celkové zaostávanie južných regiónov (čo je markantné najmä od Levíc smerom na východ) mohol mať oprávnene pocit, že je obyvateľom druhej kategórie. Aj to sa však, čiastočne, zmenilo.
Ak bude chcieť niekto osloviť týchto voličov, bude musieť ponúknuť viac než len nacionalistické apely.