Veľká časť pravicových voličov by to hegerovcom aj „hodila“, voliči sa len obávajú, že ich hlasy vyjdú nazmar. Nemuselo to tak byť, keby sa Demokrati hrubými chybami sami vopred neodpísali. Už spôsob, ako vznikla strana, neveštil nič dobré. Zo dňa na deň, bez avíza verejnosti, počas pracovného dňa namiesto víkendu, spory s Mikulášom Dzurindom.
Do toho povýšenecky pôsobiaci Eduard Heger, ktorý si myslel, že je spasiteľ pravice. Pritom jeho jediná politická „pridaná hodnota“ ako mediátora medzi Matovičom a Sulíkom bola po rozpade koalície dávno fuč. Žiadne iné politické posolstvo Demokrati neponúkali.
A trápne televízne prosíkanie Hegera, aby ho prezidentka neodvolala z funkcie premiéra, už bol iba klinec do rakvy (o Vlčanovej kauze, ktorá bola tikajúcou bombou, pritom týždne vedel a nekonal). Došlo to až tak ďaleko, že volebnou líderkou sa musela stať v podstate neznáma Andrea Letanovská. Ďalšia chyba.
Z chýb Demokratov vyťažilo Progresívne Slovensko. Prešli k nemu voliči (sklamaní zo Sulíka a z OĽaNO), ktorí si priali umiernenú liberálno-konzervatívnu stranu podľa vzoru SDKÚ. Lenže PS je pre mnohých príliš liberálne a nechávajú si dvierka stále otvorené. A bez účasti Demokratov v parlamente progresívci pravdepodobne nezostavia vládu, aj keď vyhrajú voľby. Navyše pravicová vláda sa asi nevyskladá ani bez Matoviča, a s ním iba hegerovci dokážu dosiahnuť aké-také kompromisy.
Je teraz na voličoch PS, či časť z nich to „nehodí“ radšej Demokratom (podľa nejakého kľúča, napr. priezviska, roku narodenia). O tri percentá menej PS a o tri viac hegerovcom môže byť jazýčkom na váhach pri ďalšom smerovaní Slovenska. Toto je dnes jediná politická trhová cena a nádej Demokratov…