Ten totiž vsádza v poslednom čase takmer výhradne na Progresívne Slovensko. A v spomínanom prieskume sa prvýkrát potvrdila reálna obava, že kvôli tomu sa do parlamentu nielenže nemusia dostať Demokrati, ale ani SaS, KDH a OĽaNO a priatelia. A Sme rodina to má pekne nahnuté. Teda takmer všetky strany bývalej štvorkoalície, ktoré doviedli Slovensko na pokraj zúfalstva. Väčšina sklamaných pravicových voličov tak vsádza na mocou a reálnou politikou „nepoškvrnené“ PS. Opakujú sa tak scenáre z minulosti.
V roku 2014 v prezidentských voľbách sa z ničoho nič v posledných týždňoch stal favoritom pravicového tábora v prvom kole neznámy podnikateľ z Popradu Andrej Kiska a o päť rokov iba zasväteným známa aktivistka Zuzana Čaputová. V roku 2020 všetku nádej v pokrivenej dobe vložili pravicoví voliči do rytiera bojujúceho proti mafiánskej hydre, šaša sľubujúceho spásu Slovenska lúsknutím prsta – Igora Matoviča. Teraz nie je na rade jedna osobnosť, ale celá strana – PS. No sklamanie môže byť po niekoľkých mesiacoch rovnaké ako v prípade OĽaNO.
Pravicový volič ako keby veril v nejakú nepoškvrnenú, čestnú a veľmi inteligentnú dušu so zázračnými liekmi v talóne, ktorá drieme v útrobách slovenského národa, a zatiaľ nedostala šancu.
Pravicový volič ako keby veril v nejakú nepoškvrnenú, čestnú a inteligentnú dušu so zázračnými liekmi v talóne, ktorá drieme v útrobách slovenského národa, a zatiaľ nedostala šancu. A to už máme vyše tridsať rokov od revolúcie a nejaké rozlety a pády sme zažili. Do toho mladí voliči, ktorí si často myslia, že zjedli múdrosť sveta, no realitou je, že im chýbajú základné politické i životné skúsenosti.
To neznamená kritiku PS. Určite majú medzi sebou kvalitných ľudí, aj predstavili niektoré dobré nápady. Stále však netušíme, ako sa budú správať, najmä ak by im bude zverený veľký kus moci. Okrem Bratislavy nemáme s progresívcami žiadne skúsenosti.
Naopak od Richarda Sulíka, Márie Kolíkovej, Borisa Kollára, Milana Krajniaka či Eduarda Hegera a Jaroslava Naďa ako aj Igora Matoviča či Anny Záborskej či celého KDH, nehovoriac o ľavicovom Smere, Hlase či SNS už vieme, čo môžeme zhruba očakávať. To nie je obhajoba ich zlyhaní, ale obrana predvídateľnosti v politike, ktorá je pre stabilitu spoločnosti i krajiny nanajvýš dôležitá. Revolučná zmena v podobe voľby Igora Matoviča by mala byť dostatočnou výstrahou.
Pravicové strany nepreberajú voličov Smeru ani Hlasu. Od roku 1992 sú na Slovensku voliči rozdelení do dvoch táborov – národno-konzervatívno-ľavicového a liberálno-konzervatívneho-pravicového. Po nadmernej výchylke v roku 2020 sa všetko vrátilo do starých koľají. O zložení vlády rozhodujú strany na pomedzí oboch táborov (SDĽ, SOP, ANO, Sieť či Most-Híd). Teraz by to mal byť Hlas alebo Sme rodina, no nebude asi ani treba.
Robert Fico na rozdiel od iných politikov veľmi dobre, kto sú jeho potenciálni voliči a čo chcú počuť. On nebojuje s PS či SaS, ale berie si späť voličov z Hlasu či z časti z SNS a Republiky. Čím viac ich vezme menej hlučnému Hlasu, tým väčšiu šancu má na zostavenie vlády.
Ani to by mu nemuselo stačiť, no na pomoc mu prichádza ochotne pravicový volič, ktorý smerákov zo srdca neznáša. Tento tak trochu povýšenecký volič je ochotný paradoxne vyšachovať z parlamentu SaS, KDH a Demokratov a stať sa tak Ficovým verným spojencom.