A ešte jednu vec treba brať do úvahy, nielen barbarské bombardovanie prístavov, ale aj premenu Ruska na lídra vo vývoze obilnín. Je ešte väčším ako Ukrajina a nemilosrdne jej kradne trhy, africké predovšetkým. Bolestne sa to dotýka nielen Ukrajiny, ale v konečnom dôsledku aj Slovenska.
Globálny zápas o trhy vstúpil do novej etapy a Slovensko stojí pred otázkou, ako ďalej. Ukrajina sa z hľadiska súčasnej situácie de facto začleňuje do Európskej únie. Jej obilie neprúdi po pozemských komunikáciách len do prístavov, ale končí aj v Európe. Práve to robí problém slovenským poľnohospodárom, prichádzajú totiž o nemecké, rakúske a talianske trhy, pretože ukrajinská pšenica sa ponúka lacnejšie ako slovenská. Predať znamená spustiť z ceny až toľko, že sa prv výnosný obchod stáva nevýhodným.
Čoraz hlasnejšie sa hovorí o reštrukturalizácii poľnohospodárstva, o tom, že by sa na pôde nemali pestovať len obilniny, olejniny, ale aj iné plodiny. A ak zrnoviny a sója, potom ich nevyvážať, ale premieňať na mlieko a mäso. Tradičné slovenské hospodárstva pred kolektivizáciou aj po nej vždy stáli pevne na zemi a ich súčasťou boli maštale plné zvierat. Chov zvierat sa považoval za prirodzenú súčasť poľnohospodárstva a života na vidieku.
Dnes však slovenský vidiek vyzerá inak. Väčšina dedín zostala bez fariem, aj to je dôsledok tzv. transformácie družstiev a privatizácie potravinárstva. Zvieratá v stovkách podnikov vybili, vidiek sa stal sterilne čistým, ale mäso jeme stále, vozíme ho výmenou za obilie, ktoré vyvážame. Teraz zoči-voči novej situácii hovoríme o nevyhnutnosti zmeny. Bude bolestná.