Vzťahy medzi Arménskom a Azerbajdžanom sú dlhodobo vyhrotené a poškvrnené krvavou históriou. Náhorný Karabach je tŕňom v Azerbajdžanskom oku. Oblasť, v ktorej žije viac ako 100-tisíc Arménov, je dlhodobo pod tlakom Baku. A to aj preto, že je v rámci medzinárodne uznávaných hraníc Azerbajdžanu.
Plnému obsadeniu Karabachu zo strany Baku dlhodobo bránili ruskí „mierotvorcovia” ako spojenci Arménov. Rusko je však zaneprázdnené „tvorbou mieru” na Ukrajine, a tak nemá kapacity predchádzať eskalácii konfliktu za Kaukazom. To si veľmi dobre uvedomil Azerbajdžan a posilnený tureckou podporou zakročil. V Arménoch zas prevláda pocit zrady a dnes sa snažia získať spojencov v západných mocnostiach. Na to už však bolo neskoro.
Najhorší predpokladaný scenár – invázia suverénneho arménskeho územia – našťastie nenastal. Dvojdňová operácia splnila svoje ciele, Arménsko sa Karabachu de facto vzdalo a nastalo prímerie. Jeho detaily a trvácnosť sú však otázne.
Azerbajdžanská agresia nám naznačuje jednu podstatnú vec – Rusko svojou nezmyselnou a protiprávnou inváziou podkopáva celosvetový mier. Na Ukrajine sa dnes píšu dejiny a výsledok vojny bude mať zásadný vplyv na podobu medzinárodného poriadku. Rozhoduje sa aj o tom, či sa použitie sily a šikanovanie slabších susedov vypláca. Preto napríklad Čína pozorne sleduje vývoj na Ukrajine slintajúc nad taiwanským ostrovom.
Pokým veľké štáty dospejú k záveru, že daň za rozpútanie konfliktu je menšia ako potenciálne zisky, tak ich potom na uzde držia už len princípy humanity. A z histórie vieme, ako k nim rôzni diktátori pristupujú (vytierajú si nimi podlahu). Preto je našou povinnosťou chrániť slabších a zároveň odrádzať agresorov. Ak sme o tomto pochybovali, 21. storočie nám to trpko a opakovane pripomína.