Ani diskusie o tom, ako hlboko ešte môže kedysi silný tatranský tiger spadnúť, neprinesú nič nové.
Tento rok bude zlý. Najhorší v histórii samostatného Slovenska. Treba však riešiť otázku, ako a kam sa pohnúť z dna, na ktoré, možno, práve narážame. Pretože z pohľadu riešenia hospodárskej krízy nie je najdôležitejšie, ako ju prežijeme. Hlavný rébus skrýva otázka, čím chceme byť, keď kríza pominie. A či náš cieľ nebude nad naše sily.
Liek na hospodársku krízu na Slovensku nenájdeme. Jej hlavný zdroj je v slabom záujme bohatých krajín v Európe a USA nakupovať tovary zo zahraničia. Hoci ekonomické centrá už naliali priamo do ekonomík stovky miliárd dolárov a eur, stále nedokázali nahradiť nízky záujem ľudí a firiem míňať či investovať.
V diskusiách o využití peňazí pri záchranných plánoch na Slovensku sú často dobré postrehy, základný problém je však v tom, že žiadne nové peniaze vláda nevyčlenila, len presúva výdavky z iných oblastí. Peniaze by sa minuli tak či tak a chýba výpočet, o koľko viac pomôžu ekonomike v tomto prípade.
Hlavný nástroj vlády na boj s krízou – výstavba diaľnic cez súkromné partnerstvá – sa môže pre nedostatok peňazí zdržať a predražiť. Budovanie infraštruktúry je dobrý nástroj v zlých časoch, najmä ak ju Slovensko potrebuje. Je však len predpokladom na ďalšie zmeny.
Skutočný posun pre Slovensko prinesie len jeho nové fungovanie. Kde sú plány ministra financií na spoločné vyberanie daní a odvodov? Desiatky miliárd korún mohol získať na zaplátaní odvodovej diery. A kde sú plány na informatizáciu štátnej správy? Navyše stále chýba výrazné posilnenie školstva (najmä učiteľov).
Nie tak dávno slovenská ekonomika rástla viac ako desaťpercentným tempom. Nešlo o výsledok náhody. Pomohla jej kombinácia viacerých faktorov. Politikom i mimovládnym organizáciám dáva súčasná kríza výnimočnú možnosť. Ukázať, ako by malo Slovensko vyzerať po nej. Pretože sa určite zmení, tak ako celý vyspelý svet.