Čo na to naši politici v predvolebnej kampani? Ignorujú volanie ľudí, zaujímajú ich podružné témy. Stavili na istotu – na témy, ktorými môžu rozdeliť spoločnosť a získať tak na svoju stranu časť fanúšikov tábora, ktorý neznáša protistranu. Osobné invektívy, obviňovania a nálepkovanie (kto je zlodej a mafián a kto nie), medvede, migrácia či registrované partnerstvá vždy spoľahlivo rozdelia spoločnosť, no vôbec neriešia reálne problémy ľudí a nezlepšujú kvalitu života.
A politikom tento stav vyhovuje: nemusia nič povedať o tom, ako chcú postaviť na nohy kolabujúce zdravotníctvo, čoraz viac prepadajúce sa školstvo, rozpadajúcu sa infraštruktúru alebo znížiť vysoký schodok verejných financií. Správajú sa presne tak ako bezstarostní žiaci pred tabuľou. Tárajú piate cez deviate, len aby zastreli fakt, že na otázku učiteľa nevedia odpovedať, lebo sa doma neučili.
Vo finálových televíznych debatách lídri politických strán majú pripravené aké-také odpovede na otázky moderátorov. Je to až príliš skratkovite, nie je priestor na oponentúru a diskusiu. No je to posun zo známky nedostatočne na dostatočne. Zďaleka nie chválitebne či výborne, ako Slovensko vyžaduje.
No nie je všetko také zlé, ako sa hovorí. Hoci v našich nemocniciach sme svedkami niekedy bizarných situácií, lekári sú neraz bez empatie a neochotní, učitelia znechutení a demotivovaní, v mnohých krajinách – aj v tých, o ktorých by sme to nepovedali – nie sú na tom často oveľa lepšie.
Problém je inde: čelíme civilizačným výzvam (starnutie, digitalizácia spoločnosti a školstva) a politici pred nimi šikovne strkajú hlavu do piesku.