Kríza všetko zmenila. Voľných pracovných miest je menej. Firmy dávajú prednosť zamestnancom so skúsenosťami, ktorých netreba zaúčať a netreba do nich investovať. Platové podmienky sú skromnejšie. Na druhej strane napríklad učiteľov treba ako soľ, musia však byť ochotní pracovať za päť stovák eur mesačne…
Samozrejme, do istej miery sú výkyvy na trhu logické a zákonité. Vždy budú profesie, ktoré budú žiadanejšie oproti iným. Teraz sú to možno programátori alebo lekári, o niekoľko rokov to môže byť iná odbornosť. Vždy bude (alebo by aspoň malo) platiť, že najviac možností uplatniť sa majú tí najlepší. To znamená napríklad študenti, ktorí si vyskúšali aj zahraničné vysoké školy, sú dobre jazykovo vybavení, majú za sebou prax počas štúdia…
Na druhej strane má aj štát možnosti uplatňovať nástroje, ktoré by vysokoškolákom uľahčili štart do života. Najmä keď vláda tvrdí, že za svoju prioritu považuje budovanie vedomostnej spoločnosti. Čomu chcela pomáhať napríklad aj masívnymi investíciami do oblasti vzdelávania, výskumu a vedy. Skutočnosť je dobre známa – objem peňazí, ktoré smerujú do týchto oblastí, sa sľubovaným piatim percentám z HDP zatiaľ úspešne vzďaľuje.
Časy, keď mladý absolvent vysokej školy dostal do ruky umiestenku a prípadne aj prísľub na nový byt, sa, samozrejme, už nemôžu vrátiť. Určite však nie je v poriadku, ak študent už počas štúdia na vysokej škole premýšľa o tom, že sa čo najrýchlejšie odsťahuje zo Slovenska a bude hľadať svoje uplatnenie niekde inde. A rovnako nie je v poriadku, ak vidí, že oveľa lepšie – než ako učiteľ či pracovník vo výskume za skromný podpriemerný plat – sa uplatní povedzme ako kšeftár s emisiami. Alebo majiteľ firmy, ktorá si vie „obšliapať“ mastné zákazky z verejných peňazí. Alebo ako politik, ktorý nasľubuje, že mu záleží na osude mladých ľudí a nenamáha sa ani predstierať plnenie svojich sľubov. To je smutná perspektíva. A nielen pre absolventov vysokých škôl.