Matovič po stretnutí s hlavou štátu predstúpil pred novinárov a hrdo vyhlásil, že bez „mafie“ sa parlamentná väčšina zostaviť nedá, a preto jeho hnutie žiadnu vládu nepodporí: „My odmietame hrať primitívnu hru, keď sa rozdelí jeden Smer na dva Smery a ten jeden sa premaľuje na ružovo a premenuje na Hlas, že zrazu to nie je Smer.“
Argument adresovaný najmä jeho vlastným voličom je takpovediac z núdze cnosť. Matovič by nepochybne veľmi rád „obšťastňoval“ Slovensko svojimi „atomóvkami“, lenže dvere na úrade vlády sú pre neho definitívne zatvorené. A tak je to dobre.
Líder OĽaNO sa vybral vlastnou cestou. Kalkuje s tým, že „samostatná opozičná politika“ mu časom môže priniesť ovocie. Je to legitímna úvaha. Napokon, spôsob, ako za uplynulé tri roky „z mŕtvych vstal“ Smer, je najlepším dôkazom, že stačí chvíľu počkať, kým neschopná vláda nenaženie opozícii nespokojných voličov do náruče, a tá „má vyhrané“.
Má to však jeden háčik. Matovič nie je Fico a napriek tomu, že ľudia na Slovensku rýchlo zabúdajú, na jeho výčiny sa bude ešte dlho spomínať.
Ak by teda teoreticky aj koalícia vznikla na pôdoryse PS – Hlas – SaS – KDH, tak bez „anarchistu“ Matoviča sa zaobíde.
Iný prípad predstavuje Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou tiež dobrovoľne smeruje do opozície. Zdržanlivý postoj KDH má svoje racio, pretože hnutiu sa po dlhých siedmich rokoch podaril návrat na parlamentnú pôdu. Tento dlhoročný „pôst“ prirodzene nabáda na opatrnosť. Urobiť zlý krok môže znamenať pád a stratu dôvery.
To, že KDH po koalícii so Smerom netúži, sa dá pochopiť. Menej pochopiteľné sú však výhrady KDH voči PS. Podľa predsedu Milana Majerského program PS obsahuje prvky extrémizmu, a preto odmieta akékoľvek „progresívne experimenty“.
Kresťanskí demokrati sa, prirodzene, môžu rozhodnúť, ako chcú. Len aby potom neľutovali, že mohli niečo urobiť, no neurobili, len sa prizerali výčinom Andreja Danka a spol.
Táto výhrada nám pripomenula starú chorobu slovenskej pravice, ktorá sa dokáže rozhádzať do krvi nad tým, že niečo je príliš liberálne a tamto zasa príliš konzervatívne. A zatiaľ čo pravičiari viedli svoje žabomyšie vojny o hodnotách a princípoch, Fico (ergo Mečiar) sa len smiali.
Stačí sa len pozrieť do susedného Česka, kde k riešeniu problémov pristupujú oveľa pragmatickejšie. Napr. registrované partnerstvá tam v roku 2005 schválil pravo-ľavý kabinet Jiřího Paroubka, tvorený ČSSD, KDU – ČSL a US-DEU. Ľudovci voči tomuto zákonu mali výhrady, ale zostali súčasťou koalície.
Kresťanskí demokrati sa, prirodzene, môžu rozhodnúť, ako chcú. Len aby potom neľutovali, že mohli niečo urobiť, no neurobili, len sa prizerali výčinom Andreja Danka a spol.
P.S. Keby Milan Majerský vedel, že registrované zväzky v Česku ročne uzavrie iba 250 – 300 párov, tak by možno svoj postoj k PS prehodnotil.