Medzi súčasnou situáciou na Ukrajine a vtedajším napätím vyvolaným nacistickým Nemeckom je jedna zjavná paralela: nechuť spojencov pomáhať „vzdialenej krajine“. Zdá sa, že mnohí akoby sa odmietali poučiť z histórie.
Podľa aktuálneho prieskumu SAV sa takmer polovica Slovákov domnieva, že Ukrajincom sa pomáha až príliš a pomoc by mala byť časovo obmedzená. Zároveň si myslia, že „dodávky zbraní len predlžujú vojnu“.
Každý má právo sa mýliť, dvojnásobne ľudia unavení pandémiou a tromi rokmi chaosu, ktorý do slovenskej politiky vniesol Igor Matovič.
Napokon, stačí si spomenúť na slávnu scénu, v ktorej britský premiér Nevill Chamberlain mávajúc papierom v ruke radostne oznamuje občanom Spojeného kráľovstva, že im priniesol mier „pre našu dobu“. Bol to najväčší omyl, akého sa politik mohol dopustiť.
Chamberlainove slová dnes znejú ako ozvena: „Bolo by hrozné, keby sme museli kopať zákopy a skúšať plynové masky, pretože ľudia, o ktorých nič nevieme, bojujú medzi sebou v nejakej vzdialenej krajine – v Československu. Ak by sme mali bojovať, museli by sme mať väčší dôvod.“
Ten dôvod prišiel už čoskoro – o necelé dva roky nemecká Luftwaffe spustila letecký útok na Britániu. Zbombardovaná katedrála v meste Coventry je dodnes mementom vojnových útrap.
Áno, pomoc Ukrajine niečo stojí, no je x-násobne lacnejšia, ako keby sme na našej východnej hranici mali za suseda putinovské Rusko a boli nútení pripravovať sa na prípadný útok.
Tak ako mala politika nezasahovania fatálne dôsledky pred 85 rokmi, mala by aj dnes. Neville Chamberlain síce vyslyšal volanie občanov po mieri, no napokon sa ukázalo, že sa strašne mýlil. A pravdu mal Winston Churchill, ktorého postoj vtedy predstavoval skôr „hlas volajúceho na púšti“.