Percento obyvateľstva s vysokoškolským vzdelaním, s vysokoškolským titulom vzrastie a pán minister aj s pánom premiérom sa budú môcť pochváliť, ako dobre to vymysleli. Ide predsa práve o percentá, o množstvo, o kvantitu. Na tom totiž stojí nielen slovenské školstvo, ale aj slovenská politika.
Prvotná pohnútka vyzvať kolektív slovenských rektorov, aby zvýšili kapacity poslucháčov svojich škôl, má naozaj sociálny rozmer – nevystavovať čerstvých maturantov tvrdej realite trhu práce s obrovským dopytom a minimálnou ponukou. Dožičiť im ešte predĺženie bezstarostnosti, hoci aj nespĺňajú kritériá. Odvody by za nich štát platil, aj keby boli v evidencii úradov práce, no ušetrí na sociálnych dávkach. Zostane viac pre sociálne odkázaných. A ukazovatele nezamestnosti vo volebnom roku budú vyzerať oveľa krajšie.
Uspokojenie politickej objednávky však môže samotné vzdelávacie inštitúcie „ohroziť“. Na štatút univerzity totiž musia spĺňať istý pomer študentov na jedného vedecko-pedagogického pracovníka. Ak ich bude viac, môžu z postavenia univerzity „skĺznuť“ na úroveň vysokej školy, ba až odbornej vysokej školy. A to by pre niektoré znamenalo pohromu. A menej peňazí. Budú im teda musieť vymyslieť samostatnú kolónku v účtovníctve. Alebo poprosiť ministra Mikolaja o dáky ten „metodický pokyn“.
Zásadný problém celého, odhliadnuc od sociálnych aspektov tohto protikrízového opatrenia, však tkvie v tom, že tak ako nápad dodatočne prijať ďalších študentov ako aj spomínané ohrozenie štatútu škôl pochádza z tej istej autorskej dielne – od ministra Mikolaja. Práve on totiž pred pár mesiacmi zmenil systém financovania vysokého školstva práve podľa štatútu (univerzita, vysoká škola, odborná vysoká škola). Tým v podstate donútil fakulty, aby obmedzili množstvo príjmaných uchádzačov a neprišli tak o peniaze. Dnešná „ad hoc“ výzva však celú túto systémovú „reformu“ popiera. Ak ide len o výnimočné opatrenie, čo bude s týmito študentmi nabudúci rok? Budú počas celého svojho štúdia vedení mimo systému, alebo sa (už ako druháci) doň zaradia? A tým škola pripraví sama seba o dotácie? Opäť na pokyn ministra?
Z tohto Mikolajovho myšlienkového akrobatizmu výjdu ako tí najhorší nakoniec samotné vysoké školy. V stave neustáleho zasahovania do pravidiel hry totiž neostane čas myslieť na zvyšovanie kvality a budovanie „vedomostnej ekonomiky“. Ak sa vedci, pedagógovia a koniec-koncov aj študenti budú musieť sústrediť len na plnenie neustále sa meniacich želaní mocných, koľko energie im zostane na štúdium, vzdelávanie a vedecký výskum? Ibaže by toto nebolo cieľom Mikolajovej „reformy“.