Presnejšie, neprehliadnuteľné sú ich výroky. A – v prípade Tomáša Tarabu – aj majetky. Bývalý poslanec, a teraz už minister životného prostredia, v majetkovom priznaní uviedol niekoľko nehnuteľností, medzi nimi aj dom so záhradou v Kanade. Povedzme, že tento člen kabinetu nie je chudobný – zložil napokon len poslanecký sľub, nie sľub chudoby. Ale o to ani tak nejde.
Iste, médiá zaujíma, kto z ľudí v politike ako zbohatol. A dá sa zbohatnúť aj čestne, nežijeme v časoch, keď by byť bohatý bolo hriechom. V súvislosti s kandidátmi SNS bije do očí niečo iné. Tak pôvodný adept na ministra životného prostredia, dnes už hviezdny Rudolf Huliak, ako aj jeho „náhradník“ Taraba, hovoria o akýchsi indivíduách, ktoré sú „nacicnuté“ na zdroje z európskych či štátnych fondov. „Nacicnutí“ by mali byť umelci a ochrancovia prírody. Áno, aj tí, ktorí napríklad ešte za minulého režimu sami z vlastných peňazí a vo voľnom čase zachraňovali historické drevenice na slovenských lazoch.
Nie, nechceme ako v 50. rokoch vyčítať niekomu bohatstvo. Čo však rétoriku 50. rokov pripomína, je obviňovanie inteligencie z darmožráčstva, optika, podľa ktorej nejde o ľudí užitočných pre spoločnosť, ale o akýchsi škodcov štátu, ktorých treba „vyhubiť“, odstrihnúť od peňazí. V kontraste s majetkami pána ministra sú jeho výhrady voči tým – ktorí sa ochrane prírody venujú často vo voľnom čase, z vlastného presvedčenia a bez nároku na odmenu – ešte zarážajúcejšie.
Ak toto má byť posolstvo novej vlády, tak to tu naozaj možno zabaliť.