Žiadala pre slovenský národ, ktorý je „čiastka rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“ neobmedzené právo na sebaurčenie až po úplnú nezávislosť. Keďže členovia SNR nevedeli, že 28. októbra už bol v Prahe vyhlásený spoločný štát Čechov a Slovákov, nadobudla Martinská deklarácia charakter samostatného štátoprávneho dokumentu. Jednoznačne vyviazala Slovensko zo zväzku s Uhorskom a potvrdzovala nový štátny zväzok s bratským českým národom.
Akt národnej sebazáchovy
Tak, ako sa Česi vznikom ČSR vymanili z nemeckého a rakúskeho zovretia, vymanili sa Slováci z likvidačných maďarizačných tlakov. Vstup do ČSR bol pre nich vlastne aktom sebazáchovy. Prvá ČSR, ktorá sa sformovala ako centralizovaný unitárny štát, síce počas predvojnového obdobia riešila spor medzi čechoslovakistami a zástancami plnohodnotnej emancipácie slovenského národa a jeho rovnoprávneho postavenia, ale pre Slovákov bola nesporným prínosom. Dala im šancu rýchlo prekonávať zaostalosť. Významne k tomu prispeli demokratické pomery v ČSR, výnimočné v porovnaní s okolitými autoritárskymi a totalitnými režimami.
Vytvorili sa slovenské podnikateľské a umelecké vrstvy, ucelené intelektuálne, politické a ekonomické elity. Na základe rozvoja školstva a vzniku národných kultúrnych inštitúcií a masovej verejnej kultúry došlo k doformovaniu moderného slovenského národa, k vytvoreniu jeho historickej pamäti a identity odlišnej od českej. To bol významný výkon ČSR v prospech menšieho štátotvorného národa.
Od SNP k vzniku SR a ČR
Po násilnom rozbití ČSR nacistickým Nemeckom a vzniku Slovenského štátu pod brutálnym Hitlerovým nátlakom viedol vývoj vojny k tomu, že s jeho existenciou sa v povojnovej Európe už nerátalo. Nikto si ho neželal. U spojencov sa plne presadila koncepcia kontinuity Československej republiky predstavovaná prezidentom E. Benešom. Preto signatári Vianočnej dohody z r. 1943, ktorí vytvorili SNR a začali pripravovať SNP, prišli s myšlienkou obnovy ČSR na princípe „rovný s rovným“. Tá sa dala interpretovať aj ako federalizácia spoločného štátu. V každom prípade išlo o zachovanie slovenských národných orgánov, ktoré sa vytvorili počas povstania, a o ich plnohodnotné zapojenie do prípravy a realizácie povojnovej obnovy Slovenska a jeho vyrovnávania s českými krajmi.
O túto myšlienku sa po vojne zvádzal nemilosrdný politický boj. V roku 1954 bolo v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami zlikvidované politické vedenie SNP, ktoré s ňou vyšlo. Federalizácia republiky sa stala tabu pod prísnymi sankciami. Po dlhom politickom zápase Alexander Dubček ako prvý tajomník ÚV KSS napokon porazil prezidenta a prvého tajomníka ÚV KSČ, českého šovinistu a centralistu Antonína Novotného a otvoril tak priestor na obrodný proces v januári 1968. Do reformného aprílového Akčného programu KSČ sa Dubčekovou zásluhou dostala požiadavka federalizácie dovtedy unitárnej ČSSR. Hlavným politickým manažérom prípravy Ústavného zákona o československej federácii sa stal podpredseda vlády Gustáv Husák. Po zložitých peripetiách bol tento zákon schválený a 30. októbra 1968 slávnostne podpísaný na Bratislavskom hrade. K 1. 1. 1969 vznikli ČR a SR v rámci federácie.
V takejto štruktúre česko-slovenská spoločnosť privítala November. Hneď na začiatku demonštrácií na Námestí SNP odznel prísľub predsedu Občianskeho fóra Václava Havla, že federácia sa zmení na autentickú. V slobodných voľbách zvolená slovenská a česká politická reprezentácia na čele s prezidentom však nebola schopná dohodnúť sa na novej podobe federácie. Naplno sa prejavil odlišný prístup Čechov a Slovákov k spoločného štátu, jeho zmyslu a fungovaniu.
Federalizácia republiky sa stala tabu pod prísnymi sankciami.
Po voľbách roku 1992 tak došlo k zániku federácie. ČR a SR sa 1. 1. 1993 stali samostatnými suverénnymi subjektmi medzinárodného práva. Fakt nenásilného, pokojného, ústavného rozdelenia ČSFR, ale aj „technika“ tohto rozdelenia sa na pozadí krvavého rozpadu Juhoslávie stretli v zahraničí s veľkým uspokojením.
Stále sa máme radi
Nasledovalo viac ako tridsať rokov intenzívnej bilaterálnej spolupráce samostatných štátov. Stali sme sa členmi EÚ a NATO, kde máme spoločné záujmy. Stále sme si navzájom druhými najdôležitejšími hospodárskymi partnermi. A čo je ešte dôležitejšie, udržiava sa v mnohom unikátne puto medzi Slovákmi a Čechmi, medzi občanmi našich republík, dané jazykovou a kultúrnou príbuznosťou, stáročným susedstvom, spoluprácou a vzájomnou podporou, spoločne prežitými dejinami a spoločnou skúsenosťou.
105. výročie vzniku ČSR je príležitosť aj pre mladšie generácie, ktoré už nevyrastali v dvojjazyčnom prostredí spoločného štátu, aby si ozrejmili jeho význam a prínosy pre naše národy, aby si uvedomili nesamozrejmosť našich vynikajúcich vzťahov, pretože tie síce majú svoj historický základ, ale nie sú dané automaticky, musíme ich sústavne kultivovať.