A odtiaľ bol len kúsok k zjednoteniu Iráncov na nenávisti k USA, ktoré podporovali monarchu. Odvtedy Irán dokázal neraz „potrápiť“ svet. Ponuka prezidenta USA Obamu na dialóg to má zmeniť. Krok správnym smerom, aj keď situácia v Iráne je dnes úplne iná ako pred tridsiatimi rokmi. Lepší je však akýkoľvek dialóg ako nijaký. Pravda je aj to, že teheránske politické spektrum dnes zaujíma jediné: ako urobiť z Iránu svetom uznávanú veľmoc na Blízkom a Strednom východe. Z tohto pohľadu by bolo naivné očakávať kardinálne oteplenie vo vzťahoch Washington – Teherán.
Tým skôr, že v samotnej iránskej politickej špičke neexistuje zhoda názorov vrátane otázok toľko skloňovaného národného jadrového programu. Všetko to umocňuje ešte aj boj o moc, ktorý je taký intenzívny, že ak by, čiste teoreticky, aj prezident Mahmúd Ahmadínedžád bol náchylný na kompromis, existujú sily, ktoré by to dokázali zneužiť proti nemu.
Napriek všetkým zákulisným pohybom aj dnes, tridsať rokov po udalostiach v Teheráne, sme svedkami pohybu aj mimo „veľkej“ politiky. Hlavné mesto sa opäť z času na čas zapĺňa mladými ľuďmi, ktorí sú nespokojní s režimom a túžia po pozitívnych zmenách. Tak ako pred rokmi ich predchodcovia. Sú rovnako plní rozhodnosti. Ibaže ich pohľad na svet je už iný.