Ako aj v koalícii v rokoch 2016–2020 jablkom sváru nie sú programové rozpory, ale skôr vymedzenie si silových polí. Robert Fico vkročil do premiérskej funkcie skutočne rázne. Asi možno až príliš pre predsedu SNS, lebo inak sa nedajú vyhodnotiť jeho výhrady, ktoré prebehli tento týždeň médiami. Danko sa nechce dostať do rovnakej pozície ako v predchádzajúcej koalícii. V nej dominantný Fico predsedu národniarov zatieňoval. A Danko musel neraz zatiahnuť ručnú brzdu, aby sa zviditeľnil a niečo pre stranu vydupal.
Zdalo sa, že tieto nedorozumenia sú po zblížení sa v opozícii dávno minulosťou. No nie sú. Objavili sa v rovnakej miere presne tam, kde pred tri a pol rokmi skončili. Škodia obom lídrom i stranám, a je jedno, kto má pravdu alebo je v práve.
Počkajme si ešte, ako dopadne dolaďovanie programového vyhlásenia vlády (PVV), tam budú mantinely jasne vymedzené. Každá strana si v ňom presadí svoje priority a presne namaľuje červené čiary, ktoré nebude vláda ako aj iný koaličný partner môcť prekročiť. To sa týka najmä politiky Hlasu a SNS, pretože vo viacerých otázkach zaujímajú niekedy aj diametrálne odlišné postoje. Nečudo, veď Hlas je liberálna sociálna demokracia a SNS sú národno-sociálni konzervatívci. A práve medzi týmito stranami to v školstve a v zdravotníctve už zaiskrilo. No iskriť to môže aj v zahraničnej politike, aj medzi Smerom a SNS, čo sa ukázalo po summite EÚ venovanej Ukrajine.
Je preto lepšie niekedy si zahryznúť do jazyka, ako zbytočne brnkať koaličnému partnerovi na nervy. Je kontraproduktívne tlačiť na pílu, keď netreba, alebo si vybíjať energiu tam, kde sa nemá.
Preto by si dobrí partneri mali okrem spoločných záväzkov vymedziť aj to, do akej miery budú prezentovať stranícke programy a postoje. Pretože Smer, Hlas i SNS majú svojich voličov, niečo im sľúbili a musia s nimi naďalej komunikovať svoju politiku, neodohnať si vlastných voličov ku konkurencii.
Navyše život prináša nové nečakané výzvy, na ktoré bude treba reagovať, a postoje i riešenia Smeru, Hlasu i SNS nebudú, a z podstaty veci nemôžu byť, rovnaké. No vedieť, čo si treba vopred medzi sebou vydiskutovať, čo predložiť ako spoločné stanovisko a čo predložiť svojim voličom ako suverénny postoj, na ktorý sú voliči tej či onej strany zvyknutí, je umenie dobrých politikov.
Je preto lepšie niekedy si zahryznúť do jazyka, ako zbytočne brnkať koaličnému partnerovi na nervy. Je kontraproduktívne tlačiť na pílu, keď netreba, alebo si vybíjať energiu tam, kde sa nemá. Táto koalícia by nemala opakovať chyby tej bývalej, kde Igor Matovič a Richard Sulík si stále skákali do vlasov, až nakoniec prešustrovali celý koaličný potenciál a v očiach občanov sa totálne znemožnili. Voliči chcú od politikov, aby niečo urobili pre krajinu a nie dávali stále na obdiv svoje egá. Za posledné tri roky toho bolo dosť.
Ak nebudú Fico, Pellegrini a Danko ťahať za spoločný povraz, koalícia sa im rozpadne skôr, než sa poriadne rozbehne. Čím skôr si to uvedomia a nastavia si jasné pravidlá, tým dlhšie vydržia a nakoniec získajú aj viac voličov.