Nová správkyňa rezortu s nadšením súhlasila a Roberta Fica ubezpečila, že „slovenská kultúra má byť slovenská“ a nemá sa so žiadnou inou kultúrou miešať. My sa musíme pýtať, či „nový duch“ v kultúre, nebude iba duchom izolácie a tradičných bolestínskych sťažností? Nebude na úkor čerstvého vetra z Európy a zo sveta, nezačneme sa (znovu) dusiť vo vlastnej malosti?
Na pomoc má prísť aj „perla, aké má máloktorá krajina na svete“, ako premiér označil vo svojom príhovore Maticu slovenskú. Vraj nám za posledné roky osirela. Veru, málo ju počuť, už celé desaťročia. No niekedy až príliš hlasno, a to pri nezmyselných výpadoch voči novým myšlienkam a formám v kultúre.
Pán premiér sa odvolal na našu ústavu, ukotvenú v cyrilometodskej tradícii. Ministerke radí, aby to vzala pekne od podlahy, už od Veľkej Moravy a „kráľa Svätopluka“. Zrejme nie je dôležité, kto tých vierozvestov z Veľkej Moravy vyhnal a čou vinou staroslovienčina stratila veľké privilégium, keď prestala byť liturgickým jazykom. Dôležité však podľa premiéra je, že „Cyril a Metod neprišli s gender ideológiou“. To je pravda, no boli to oni, ktorí posunuli Slovensko o veľký krok vpred do civilizovaného sveta.
Vyvolávanie ducha národa je chvályhodné, no veľakrát znamená aj krok späť: k „tradičným“, často už veľmi zastaraným (netolerantným) hodnotám. V kultúre, v politike, v práve, vo svedomí. Veď to, čo nás posúva – a nielen v kultúre – je práve rozmanitosť, otvorenosť novým myšlienkam. Bez toho by u nás nepochodili ani Cyril s Metodom.
Áno, minister kultúry môže naozaj urobiť veľa práce, no pre jednu ideu by nemali dostať stop iné projekty, kultúra patrí celej spoločnosti, nielen jednému výseku z nej. Bez ducha tvorivosti, tolerancie a spolupráce náš národ zaspí. Kto ho bude potom prebúdzať?