Skôr je zarážajúce, ba až úsmevné presvedčenie oboch strán zápasu, že vyšli z volieb víťazne. Občana, ktorý počúval povolebné vyjadrenia premiéra Fica a opozičného lídra Dzurindu, musel zahriať pocit šťastia, že sú obaja takí spokojní. Hoci preto v skutočnosti nemajú až tak veľa dôvodov…
Áno, Dzurindu môže tešiť, že jeho kandidát v Bratislave uspel. Ale sotva sa dá hovoriť o prielome, ak politická sila, ktorá osem rokov vládla a ktorá sa chce považovať za protiváhu vládnuceho Smeru, dokázala získať prevahu len v dvoch krajských zastupiteľstvách (Bratislava, Trnava) a v jednom sa priblížiť remíze (Prešov).
Na druhej strane ani Fico nemá prečo jasať nad tým, že jeho strana uspela, a to dokonca v čase hospodárskej krízy. Jej výsledok sčasti odráža zlú taktiku opozičného súpera v niektorých regiónoch. No najmä – tí voliči Smeru, ktorí sa unúvali ísť k urnám, nezvyknú zanevrieť na „svojich“ politikov pre ich chyby ani pre vlastné problémy či nespokojnosť. Ide o sympatizantov, ktorí skrátka dôverujú, tak ako pred časom dôverovali Mečiarovi. Domnienku, že ide o podobný typ voliča, potvrdzuje aj úspech Smeru v krajoch, kde sa spojil s ĽS-HZDS (najmä Trenčín a Banská Bystrica).
Oba tábory však zabudli, že štyri pätiny voličov svoj názor nevyslovili. Buď nepovažujú krajské samosprávy za dôležité, alebo sa s nimi nestotožnili. A ani Fico, ani Dzurinda im nedokázali uspokojivo vysvetliť, o čo tu ide – pravda, okrem spomínanej farby županov.