Ide o obrovskú skúšku spolupatričnosti, ktorá však nebola nikdy silnou stránkou ľudstva. V tomto smere nebude zásadným prelomom ani klimatický summit v Kodani. Pozície jednotlivých štátov sú až príliš rozdielne.
Inú pozíciu zastávajú USA s najvyššou produkciou skleníkových plynov. Svoj pohľad na vec majú India a Čína na ceste do spoločnosti ekonomicky vyspelých krajín, čoho výsledkom je ich neochota platiť za to daň. Zložité je už samotné uskutočňovanie európskeho projektu 20–20–20 (čiže zníženie emisií skleníkových plynov, zvýšenie podielu energie z obnoviteľných zdrojov a zvýšenie energetickej účinnosti – všetko o 20 percent).
Masa 15-tisíc účastníkov v Kodani však môže predsa len pohnúť tým najdôležitejším – verejnou mienkou. Postoj verejnosti totiž podmieňuje rozhodnutia politikov. Ak postoje voličov nie sú vyhranené, môžu si politici dovoliť to, čo slovenská vláda. Ku klimatickej zmene nesformulovala žiadne zásadné stanovisko. Ak sa za názor neráta boj o vyššie emisné kvóty, no najmä zbabraný obchod s emisiami, na ktorom zarobila neznáma garážová firma, zatiaľ čo Slovensko tratilo.
V prípade hojenia poškodenej ozónovej vrstvy zohral zásadnú rolu ľudský strach, no tiež skutočnosť, že nahradenie freónov inými látkami bolo relatívne ekonomicky bezbolestné. V prípade globálneho otepľovania je to naopak. Hrozba je nenápadná (na prvý a veľmi povrchný pohľad), dá sa ľahko popierať nevedeckými argumentmi typu „videl som z lietadla Grónsko a bolo biele“ ako aj cielenými dezinformáciami. A ekonomické záujmy sú veľmi silné…
Vzhľadom na doteraz známe fakty sa však dá jednoznačne povedať, že podiel ľudskej činnosti na klimatickej zmene je nepopierateľný. A podobne je nepopierateľná aj možnosť či skôr povinnosť človeka urobiť čo najviac pre odvrátenie aspoň tých najkatastrofickejších scenárov. Ak summit v tomto zmysle ovplyvní rovnováhu postojov, zvýši sa šanca na obnovenie rovnováhy klimatického a prírodného systému.