Taká ozajstná celorepubliková kalamita sa udiala v januári 1979, keď vďaka prudkému ochladeniu pomrzlo uhlie a zrodili sa uhoľné prázdniny. Sladké tri týždne nečakaného voľna spojené s energetickou krízou.
Ďalšia kalamita, nefalšovaná, snehová, sa viaže na január 1987. Bratislavu (ale aj celé Slovensko) prekvapila nádielka snehu, ktorá totálne ochromila dopravu a ľudskú civilizáciu vôbec. Autá ostali zahádzané pod snehom, cesty neprejazdné, vlaky či autobusy stáli celé hodiny kdesi v poli. A čo bolo celkom príjemné, hlavné mesto sa zmenilo na obrovskú pešiu zónu. Namiesto revu motorov sa v uliciach rozliehalo len vŕzganie snehu a ľudská reč. Pretože ľudia popritom, že chodili pešo, sa aj rozprávali.
Chcelo by sa povedať, že by sa taká kalamita zišla i dnes. Bez obetí a materiálnych škôd. Taká, aby sa ľudia zasa prešli po uliciach a porozprávali sa, hoci aj o počasí, ktoré je popri všetkých extrémoch predsa len príjemnejšou témou ako politika. V zasnežených uliciach by si boli všetci rovní, aj majitelia drahých áut, aj používatelia verejnej dopravy. Poslanci by si pešou cestou do parlamentu vypočuli, čo si o nich občania myslia. Bratislavskí komunálni politici by na vlastné oči videli, aké škody napáchali na tvári mesta ruka v ruke s investormi.
Ale je možné, že by sa nijaká idyla nekonala. Niekto z poslancov by viedol sánky pod vplyvom alkoholu, oháňajúc sa imunitou. Iný by sa predvádzal na pozlátených lyžiach s vlastným tryskovým pohonom, pravdaže, požičaných od kamaráta. Ďalší by nútil občanov, aby ho na sánkach chytro dotiahli na ministerstvo, aby nezmeškal dôležitý tender. Agresívne jazdiaci a luxusne vystrojený lyžiar by zrazil chodca a ešte by naňho aj vytiahol pištoľ atakďalej…
Pretože ani kalamity už nie sú, čo bývali, najmä ak si ľudská slušnosť vybrala dlhoročné uhoľné prázdniny.