Platí za ne ročne takmer päťdesiattisíc eur, teda jeden a pol milióna – v korunách. Samotná škola však dostane len zlomok, ani nie desatinu tejto sumy. Väčšinu peňazí si teda podľa všetkého necháva Inštitút manažmentu kežmarského regiónu, ktorý prenájom sprostredkoval. Keďže figuruje aj v zmluvách s ďalšími dvoma vysokými školami, zdá sa, že biznis má ešte väčšie rozmery. (Ide o Univerzitu Mateja Bela a Vysokú školu zdravotníctva sv. Alžbety, ktorá mala nedávno problémy s udelením akreditácie).
Zdá sa, že ide o klasický prípad, keď verejná inštitúcia platí po jednom eure za ceruzku, ktorá sa inak predáva za dvadsať centov. Zvyšných osemdesiat centov ostáva na účtoch blízkych účastníkom takejto transakcie. Iba keď štát niečo predáva – napríklad emisné „povolenky“ – cena sa pohybuje opačne, smerom nadol. Spôsob zužitkovania získaných peňazí však ostáva rovnaký…
V prípade Trenčianskej univerzity stojí za pozornosť, že prenájom mal podpísať rektor Mečár tesne pred odchodom vynúteným predošlými kauzami (rýchloštúdium za deväť mesiacov pre dekanovu dcéru a podobne). Tunelovanie a finančné machinácie v školách predstavujú zvlášť závažný problém. Jednak preto, že sa plytvá peniazmi daňových poplatníkov v oblasti, ktorá je finančne podvyživená. A tiež preto, že nejde iba o peniaze.
Zmyslom školy je predsa popri odovzdávaní vedomostí aj výchovné pôsobenie. Doma či v škole získavajú žiaci a študenti orientáciu v základných hodnotách, v tom, čo je správne a čo nie. Tunel v škole je teda zároveň aj tunelom v slušnosti a mravnosti.