A medzi členmi SDKÚ je podľa prieskumov Radičová až na tretej priečke obľúbenosti. Práve tu sa však črtá rozdiel medzi oboma predstaviteľmi – oslovujú odlišné skupiny voličov.
Mikloš je pozitívne vnímaný členmi či stúpencami SDKÚ ako výrazný predstaviteľ reforiem a skúsený politik schopný odolať útokom hrubého zrna (a také sa pred voľbami len tak posypú). Ale pre nevoličov SDKÚ je jeho meno problematické. (Nie je dokonca ani typom „ľudovejšieho lídra“, ako bol Dzurinda.)
Oproti tomu Radičová je prijateľná aj pre občanov, ktorí sa medzi fanúšikov SDKÚ nerátajú. Potvrdili to prezidentské voľby, keď už v prvom kole získala o 300-tisíc hlasov viac než SDKÚ v parlamentných voľbách 2006. A práve táto skupina voličov SDKÚ v minulosti zlepšovala volebný výsledok.
V júni 2010 síce modrí nemajú šancu vyhrať. Ale pre počet kresiel v parlamente a z neho vyplývajúci pomer síl je dôležitý každý získaný hlas. Z tohto pohľadu je pre nich Radičová väčším rizikom, ale i väčšou šancou.