Je to teraz absolútne irelevantná otázka. Pellegrini totiž ešte ani neohlásil kandidatúru za prezidenta, a nieto, aby sme ho stavali už do pozície víťaza. Niežeby predseda parlamentu nemal šancu zasadnúť po jarných voľbách na prezidentskú stoličku. To teda má, a nemalú, prieskumy verejnej mienky ako aj súčasné rozloženie politických síl ho favorizujú pred Ivanom Korčokom. No dovtedy, ak sa tak nakoniec aj stane, ešte pretečie Dunajom veľa vody a Slovensko zažije krušné chvíle.
Lenže ako každá špekulácia aj táto vzbudzuje zvýšenú zvedavosť, a preto sa jej už nemožno vyhnúť. Veď rozhodnutie predsedu Hlasu kandidovať závisí tak trochu aj od toho, či jeho politické dieťa – Hlas – prežije prípadný jeho úspech v prezidentských voľbách. Aj keby sa Pellegrini prezidentom stal, neznamená to, že Hlas bude automaticky na odpis a pohltí ho Smer.
Ak sa v minulosti tak stalo v prípade SDĽ, bolo to v úplne inej situácii. SDĽ bola v podstate politicky mŕtva strana s nulovou perspektívou so zdedenými lukratívnymi majetkami. Hlas, naopak, získal v septembrových voľbách slušných 15 %. Aj keď najmä zásluhou osobnosti svojho predsedu, ale neznamená to, že po jeho odchode stranu čaká podobný osud ako SDĽ.
Mnoho ľavicovo liberálnejších voličov sa nestane automaticky voličom konzervatívnejšieho Smeru. To dobre vie aj Robert Fico. Preto je rozhodne výhodnejšie hrať to na dve strany.
A to aj napriek tomu, že na nedávnom sneme Smeru Robert Fico hovoril o prekreslení politickej mapy na ľavej strane po prezidentských voľbách. Volebný súboj Smer síce jasne vyhral, no bitkám o ľavicového voliča zďaleka nie je koniec. A to pravdepodobne aj po výraznejšom poklese preferencií Hlasu po Pellegriniho triumfe. Myslieť si, že všetci stranícki karieristi, ktorí pred tromi rokmi opustili potápajúci sa Smer, sa budú húfne vracať, je úplne mylné. Časy sa zmenili.
No poďme po poriadku. Ak by aj k zlúčeniu došlo, časť liberálnejšieho Hlasu by s tým nesúhlasila a niektorí poslanci či členovia (napríklad Peter Kmec) by pravdepodobne opustili koalíciu, čo by znamenalo stratu väčšiny v NR SR. Riskovať osud vlády a predčasné voľby pre zbytočné zlučovanie sesterských strán nedáva žiadny zmysel.
Ako úplne nelogický sa javí aj návrat bývalých vysoko postavených smerákov Richarda Rašiho, Petra Žigu, Erika Tomáša či Denisy Sakovej. V Hlase hrajú prvé husle a v Smere by opäť hrali iba tie druhé. Prečo sa dobrovoľne vzdávať výsad, rozhodovania o vlastnom osude a dostať sa opäť do područia Ficovho úzkeho okruhu (veď aj preto stranu opustili)? A to aj v prípade, že preferencie Hlasu by klesli niekam k 6–7 %. Aj tak by stále mali lídri Hlasu väčšiu slobodu i vyjednávaciu silu.
Prípadné zlúčenie automaticky neznamená, že Smer dosiahne rovnaké preferencie, akým sa teší teraz spolu s Hlasom. Mnoho ľavicovo liberálnejších voličov sa nestane automaticky voličom konzervatívnejšieho Smeru. To dobre vie aj Robert Fico. Preto je rozhodne výhodnejšie hrať to na dve strany a pred alebo po voľbách sa spojiť do koalície. No to skutočne nie je problém, ktorý by mal Slovensko teraz trápiť.