Predseda Republiky zasa straší: „Toto chystajú spraviť s Európou po eurovoľbách!! Vytvoriť bruselskú armádu, posilniť imigráciu, ovládnuť školstvo, zdravotníctvo a zrušiť možnosť nesúhlasu členských štátov!“ Mikuláš Dzurinda má stále na Facebooku, že „líder vedie krajinu k úspechu“, akoby sa nechumelilo, a o bývalom premiérovi Hegerovi veľmi nepočuť, len píše vyčítavé statusy Robertovi Ficovi. Andrea Letanovská sa vrátila do nemocnice ako primárka a Juraj Šeliga sa po voľbách stiahol. Jediný z politikov predchádzajúcej garnitúry, kto sa, takpovediac, drží svojho politického kopyta, je bývalý minister Jaroslav Naď. Chce zabojovať o pozíciu šéfa strany a ako poradca českej ministerky obrany má aj na angažovanie sa v domácej politike dobré podmienky. Aby sme nezabudli – ešte Boris Kollár bude mať ďalšie dieťa, čím sme zhrnuli asi všetky aktivity lídrov mimoparlamentných strán, ktoré išli do volieb s veľkými ambíciami – ale táto informácia už nikoho nevzruší.
Šťastie je vrtkavé. Raz vládneš a si na výslní, potom padneš dole a nikoho nezaujímaš. Nemáš na nič vplyv. Pridajú sa finančné problémy a mnohí vyčkávanie na ďalší predvolebný zápas vzdajú. Sme rodina a Republika si môžu klásť otázku, kde to pokašlali, Heger s Naďom si možno vravia, že mali zostať s Matovičom a Dzurinda azda stále nechápe, že jeho aktivita bola kontraproduktívna. Dumať môžu všetci, času majú dosť. Možno im už dochádza, že kým ste v ringu, veci sa javia úplne inak. V Matovičovi videli politickú mŕtvolu, no stal sa de facto víťazom volieb v rámci konzervatívnej antificoscény. Do hláv opozičných lídrov nevidíme, ale ktovie, či si „soudruzi“ aspoň sami pred sebou večer v posteli priznajú, že niekde „udělali chybu“. Pravda je, že v niektorých prípadoch je ich postavenie mimo hry šťastím pre republiku. Pre tú s malým r.