Čo sa škôl týka, minister Mikolaj si nemyslí, že by školy nemali peniaze na naplnenie ustanovení čerstvo prijatého zákona. A hovoriť o peniazoch pri takom vysokom cite, akým je vlastenectvo, je – podľa neho – zároveň dehonestujúce.
Dehonestujúcejší je však často samotný stav škôl. A to nielen pokiaľ ide o fyzické podmienky, v ktorých prebieha vyučovací proces, ale aj spoločenské postavenie učiteľov. A pri všeobecne ťažkej finančnej situácii je „5 eur“ za vlajku naozaj pre školy bezvýznamná čiastka.
Pri rastúcej nezamestnanosti a obľube rôznych stavebných projektov u súčasnej vládnej moci, by sa možno v štátnych rezervách našli prostriedky na jeden navyše. Dať napríklad ľuďom prácu pri oprave školských budov, ich zateplení a celkovom skultúrnení priestorov, v ktorých vyučovanie prebieha. A možno by sa našiel aj nejaký sociálny podnik, ktorý by vďaka podpore z eurofondov ušil stovky potrebných štátnych vlajok.
Zavesenie štátnych symbolov a preambuly v triedach či hranie hymny nemôže mať na vlastenectvo žiadny vplyv bez toho, aby žiaci získali vedomosti od učiteľov. Či už na dejepise, alebo na občianskovýchovných predmetoch. A tie vychádzajú z učebných osnov, ktoré určuje ministerstvo. Text preambuly deťom bez poznania historických súvislostí nepovie nič. Ani hranie hymny bez informácie kedy a za akých okolností bola napísaná. Kľúč k vlastenectvu je vo vzdelávaní, nie v gestách. Najmä ak tie gestá robia ľudia, ktorí iné hlásajú a iné konajú.
Možno by na začiatok stačilo vyvesiť v triedach a oboznámiť žiakov aj s Listinou základných práv a slobôd, ktorú prijalo Federálne zhromaždenie ČSFR v roku 1991, a ktorej ustanovenia sú základom platnej Ústavy SR. Aby mladých ľudí škola naučila nielen národnej, ale aj občianskej hrdosti, ktorej podmienkou nie je nekritický postoj k moci a ľahostajnosť k vlastným právam.
A aby mohli sami posúdiť, či politik, ktorý neustále hovorí o národe, si príslušníkov tohto národa a všetkých občanov krajiny aj váži. A nepovažuje ich iba za bezprávne stádo, ktoré má len povinnosť platiť dane.