Počas jeho pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí zaznievala kritika jeho myslenia a predovšetkým jednotlivých rozhodnutí. Obzvlášť ostro bol kritizovaný za úlohu, ktorú Washington zohral počas Allendeho ľavicovej vlády a pri jej zvrhnutí v Čile, alebo za tajné bombardovanie Kambodže počas vietnamskej vojny.
No Kissinger bol predovšetkým zástanca tzv. realpolitiky. Podľa tejto koncepcie musí politik prihliadať iba na štátne záujmy a nič iné. Ideológia a rôzne mravné ohľady idú bokom. Je prirodzené, že takýto prístup sa nepáčil rôznym mierovým aktivistom a bojovníkom za ľudské práva.
Politik, ktorý sa musí vyrovnať s realitou, namiesto toho, aby sa usiloval o dosiahnutie najlepšieho riešenia, ktoré si dokáže predstaviť, by sa mal usilovať o najlepšie možné riešenie. Tí, ktorí nesú skutočnú zodpovednosť za mier, si nemôžu dovoliť byť čisto idealistickí – na rozdiel od tých, ktorí stoja bokom.
Kissinger sám seba považoval za predstaviteľa realistickej historickej školy, ktorá v politike vždy uvažuje o rôznych možných scenároch vývoja. Bol preto presvedčený, že budúcnosť bude výrazne ovplyvnená kurzom, ktorý nastaví spoločnosť, a najmä politici.
Skúsenosť utečenca nepochybne formovala jeho pohľad na svet. Z weimarského Nemecka, v ktorom sa moci chopili nacisti, si priniesol poznatok, že demokracia je veľmi krehký systém, a preto ho treba chrániť aj za cenu toho, že niektoré prostriedky nebudú celkom „kóšer“.
Za takýto prístup pravdepodobne vďačí tomu, čo zažil na vlastnej koži. Rodák z nemeckého Fürthu sa narodil ako Heinz Alfred Kissinger a pochádzal zo židovskej rodiny. Mal obrovské šťastie, lebo jeho otec – stredoškolský učiteľ – včas pochopil, ako to Hitler naozaj myslí „s riešením židovskej otázky“, a tak roku 1938 stihol emigrovať do Spojených štátov. Zvyšok jeho príbuzných holokaust neprežil.
Skúsenosť utečenca nepochybne formovala jeho pohľad na svet. Z weimarského Nemecka, v ktorom sa moci chopili nacisti, si priniesol poznatok, že demokracia je veľmi krehký systém, a preto ho treba chrániť aj za cenu toho, že niektoré prostriedky nebudú celkom „kóšer“.
Tí, čo mu však vyčítajú cynický prístup, nerešpektujúci ľudské práva, by si mali uvedomiť, že v čase, keď riadil americkú diplomaciu, existoval bipolárny svet a Európu od Štetína po Terst rozdeľovala železná opona. Keby Spojené štáty počas studenej vojny s expanzívnou sovietskou mocou presadzovali ušľachtilú politiku nezasahovania vo všetkých konfliktoch po celom svete, malo by to fatálne dôsledky. Napokon Washington sa už od roku 1947 riadil Trumanovou doktrínou zadržiavania komunizmu, ktorá obsahovala záväzok Spojených štátov brániť demokraciu vždy a všade.
Aj keď v poslednom čase Kissinger čelil kritike za svoj postoj k vojne medzi Ruskom a Ukrajinou, svet si ho bude pamätať ako najväčšieho intelektuála, aký kedy riadil americkú zahraničnú politiku.