Na druhej strane Ficova vláda nenašla spôsob, ako sa porátať s týmto problémom. Aj keď na tento účel minula už viac než 35 miliónov eur, väčšina protikrízových opatrení sa míňa účinkom.
Príkladov by sa našlo viacero. Jedným z nich sú sociálne podniky. Pri ich zakladaní ministerka Tomanová avizovala, že môžu počas krízy vytvoriť až 10-tisíc pracovných príležitostí. V skutočnosti ich zatiaľ vzniklo zopár stoviek. Oveľa viditeľnejšie výsledky však podniky dosiahli na poli netransparentnosti – pre podozrenie z podvodov na ich pôde Slovensku okrem blamáže hrozí, že príde o peniaze získané na tento účel z Európskej únie. Rovnako sa s účinkom míňajú príspevky na dochádzku do zamestnania. Možno aj preto, že problémom je nielen výška cestovného, ale často aj samotné cestovanie do práce – ak je vzdialenosť väčšia a dopravné spojenie viac ako deravé. To však politici, ktorí nepoužívajú verejnú dopravu, nemôžu vedieť.
Tlak na rast nezamestnanosti vytvára aj zvyšovanie minimálnej mzdy. A napokon veľavravnou ukážkou „sociálnosti“ bol nedávny zápas o zmäkčenie podmienok na získanie podpory pre nezamestnaných. Keďže opatrenie by vytiahlo zo štátnej pokladnice ďalšie peniaze, Smer presadil odklad jeho účinnosti na september. Teda na obdobie po voľbách.
Že Ficova vláda prehráva boj s nezamestnanosťou, by sa možno v časoch krízy dalo ako-tak ospravedlniť. Horšie je, že ho vedie formálne. Ak by sa tejto téme ušlo aspoň toľko pozornosti a peňazí, koľko zhltli pochybné tendre od nástenky cez emisie až po diaľničné mýta, určite by štatistiky nezamestnanosti boli aspoň o čosi povzbudivejšie.