Už po prvom kole volieb je jasné, že nepreháňal. Z poprevratového politického usporiadania Maďarska nezostal kameň na kameni.
Maďari volili, akoby išli na korunováciu a súčasne na popravu. Na trón pozvali Orbána. Nie preto, že by za dvadsať rokov nemali možnosť spoznať aj jeho tienisté stránky. Nik iný, kto by dosahoval aspoň jeho formát, sa im však na historickú úlohu neukazoval. Tou úlohou je úplne preorať poprevratové politické pole, na ktorom sa podľa sklamaných radových voličov urodil len hospodársky úpadok, korupcia a beznádej.
Maďari vyniesli rozsudok nielen nad neúspešnou osemročnou vládou socialistov, ale nad oveľa dlhšie budovaným systémom dvoch silných strán. Možno si to ešte neuvedomujú, ale pochovali aj kádárovský gulášový komunizmus. Ten súperiace veľké strany držali pri živote predháňaním sa v štedrých sociálnych sľuboch, pričom tá, čo prehrala, zostávala aj v opozícii dosť silná na to, aby víťaza prinútila ich plniť.
Odteraz by malo byť všetko iné. Na scéne zostal len on. Maďari sa zobudili v Orbánii.