Nejde však len o to, že sa projekt Rázsochy zaradí do zoznamu k diaľniciam a elektronickému mýtu (teda k budúcim dlhom, ktoré síce vláda nezaráta do deficitu, no daňovníci ich splatiť budú musieť). Otázne je tiež, či sa nájde investor, ktorý by financoval stavbu nemocnice. Nevraviac už o tom, že ide o rezort, ktorý by podľa súčasnej filozofie vlády nemal tvoriť zisk.
Problémy s požičiavaním si od bánk majú investori aj v PPP projektoch na diaľnice. Splátky za ich výstavbu, rovnako aj za mýto, sú však pre štátnu kasu ekonomicky zrejmé (hoci sa možno sporiť o ich zazmluvnenú výšku), obe totiž tvoria prevádzkový zisk. Alebo plánuje vláda na Rázsochách postaviť súkromnú nemocnicu? Premenia sa potom na ziskutvorné aj zdravotnícke kapacity, ktoré by sa tam po dostavbe mali v rámci hlavného mesta presunúť?
Sporiť sa o ľavicové a pravicové prístupy k ekonomickým opatreniam štátu a jeho komplexnej úlohe v hospodárstve je legitímny zápas politických myšlienok a na ne nadviazaných politických strán v súťaži o voličskú priazeň. A o charaktere politických subjektov hádam najviac prezrádza nielen kontinuita presadzovaných programov, ale aj ich úprimnosť. Ak premiér Fico kritizoval opozičnú SDKÚ za jej volebný program hovoriaci o sociálnych opatreniach, mal by sa zároveň pozrieť na politiku vlastnej strany. Ak sa jej predstavitelia zaštiťujú ľavicovými a sociálnymi myšlienkami a ich reálne kroky pripomínajú skôr opačný ideový tábor, tak má len dve možnosti. Priznať farbu a opustiť značku sociálnej demokracie alebo začať robiť naozaj ľavicovú a prosociálnu politiku. Nielen papierovú.
Inak ho čaká osud Mečiara, ktorý kapitálotvornú vrstvu vyrábal privatizáciou „za korunu“, a Dzurindu, z ktorého hesiel o slušnosti a transparentnosti zostali heslá „skupinka“, „alternatívne pozadie“ a čudné financovanie strany. Hoci to na začiatku mohli myslieť dobre…