Nad hlavami štátne vlajky s čiernou stuhou, viacerí s národnou červeno-bielou šerpou. Nielen dospelí, aj veľa mladých.
Prišlo by ich ešte viac, ale ubytovanie bolo beznádejne obsadené a mnohí už vzdali posledný hold nebožtíkom v sobotu na zaplnenom námestí vo Varšave.
Čím lepšie opísať to, čo sa dialo v Krakove, ako slovami smútiacich Poliakov? Ničím iným. Kaczyńských odprevádzali do hrobu s nádejou, že život už nikdy nepotresce ich národ tak ako pred pristávacou dráhou v Smolensku. Ich dejiny sú totiž mimoriadne prepchaté krivdami. Najťažším zlom.
Kaczyński by vo voľbách zrejme prezidentské kreslo neobhájil, ale smrť z neho spravila hlavu národa vari v každom Poliakovi. Ľudia v Krakove pripúšťali, že ohlas ľudu by možno nebol taký silný, keby nezahynul cestou do Katyne. Toto priznanie zároveň dokazuje, že Poliaci nezabúdajú na svoju históriu. Žijú s ňou, kráčajú s pocitom národného povedomia. Tak ako napríklad keď si pripomínajú okrúhle výročia Varšavského povstania a metropolu zapĺňajú desaťtisíce Poliakov.
Pohreb bol teda výnimočný v tom, že im je čo závidieť. To, ako sa dokážu zjednotiť.
Jediné, čo smútočný obrad trochu skazilo, bola neúčasť viacerých významných štátnikov. Ako však poznamenal v Krakove jeden starček, to, čo na neuskutočnenej ceste ušetrili, môžu vynaložiť na pamiatku obetí leteckej katastrofy vo svojich krajinách. Postaviť im pomník, lebo veľká časť poľskej elity zahynula už v rámci zjednotenej Európy.
V Krakove zneli zvony, ktoré zvonili do hrobu. Poliaci ich dopĺňali plačom a svišťaním kvetín, ktoré dopadali na autokolónu s rakvami. Poľsko má ďalšiu smutnú adresu dejín na hrade Wawel. Modlí sa, že poslednú. Prežilo už príliš veľa útrap, aby sme nemuseli napísať, že na pohrebe Poliakom závidíme znovu národnú jednotu.
