Je isté, že sa na tomto trende vo veľkej miere podpísala kríza. Je možné, že by bez protikrízových opatrení bola miera nezamestnanosti ešte vyššia. Na druhej strane zápas Ficovej vlády s týmto problémom nie je účinný. Potvrdzuje to aj fakt, že v armáde ľudí bez práce stále prevládajú dlhodobo nezamestnaní a Slovensko má ich podiel najvyšší spomedzi štátov EÚ.
Sociálne podniky v slovenskom (rozumej klientelistickom) prevedení nepomohli. Pretrvávajú priepastné sociálne rozdiely medzi regiónmi, pričom sa na ich zmiernenie nevyužila finančná pomoc fondov Európskej únie. O to smiešnejšie pôsobia výjazdy vlády (ako napríklad v stredu do Veľkého Krtíša), ktoré azda majú navodiť dojem, že niekoľkohodinová osobná prítomnosť vládnych politikov danému regiónu pomôže.
Úplne nepochopiteľné je, ako sa Smer chváli zvyšovaním minimálnej mzdy a sľubuje ho svojim voličom aj v ďalšom volebnom období. Podľa odborníkov by pritom znižovaniu dlhodobej nezamestnanosti pomohol pravý opak – keby sa minimálna mzda zrušila. Pretrvávajúci problém s vysokým počtom ľudí, ktorí sú nezamestnaní či priam nezamestnateľní však svedčí aj o prinajmenej nedostatočnom účinku takých opatrení, ako sú rekvalifikácie či aktivačné práce. V spoločnosti by sa totiž malo zmeniť čosi oveľa zásadnejšie. Napríklad vzdelanosť populácie, ktorá priamo súvisí s tvorbou kvalifikovanej pracovnej sily. To sa však dá len ťažko dosiahnuť, ak sa vede a školstvu ujdú len omrvinky z celkového hospodárskeho produktu…
Sociálnodemokratický Smer by mal mať ambíciu pohnúť s týmto problémom. Neurčité sľuby, ktoré ponúka, však navodzujú dojem, akoby mu išlo len o to rýchlo obsadiť vládne posty na ďalšie štyri roky, kým to preferencie dovoľujú. Čo bude potom? To je jedno. Politikom predsa nezamestnanosť – a menovite dlhodobá – nehrozí.