Ani nie: ako pripomína minulotýždňová analýza BBC, grécke dlhy by zostali denominované v eurách a narastali by o to viac, o čo lacnejšia by bola drachma. A pokus o „násilné“ konvertovanie dlhov do miestnej meny – ako to urobila Argentína s pesom v roku 2001 – by zrejme vyvolal útok na grécke banky s nedozernými následkami.
Keby Grécko skrachovalo, do problémov by sa dostali zahraničné banky – odhaduje sa, že napr. francúzske a nemecké finančné inštitúcie držia až 70 percent gréckych dlhov. Bol by to spoľahlivý spôsob, ako grécku „infekciu“ preniesť do najsilnejších kontinentálnych ekonomík.
Podobných scenárov je viac, so spoločným záverom: pomoc Grécku je stále tou najvýhodnejšou (alebo tou najmenej nevýhodnou) z črtajúcich sa možností. Ak by sa štáty eurozóny chceli zachovať podľa návrhov podaktorých géniov spomedzi politikov a novinárov, odskáčeme si to všetci možno rovnako ako Gréci.
Diskutujte: Malo by aj Slovensko finančne pomáhať Grécku?
Politická rovina je len jedným z koncov palice. Keď už na niekoho nezaberá tento koniec, zabrať by mal aspoň ten druhý: záchrana Grécka je do veľkej miery záchranou eurozóny. V širšom zmysle aj záchranou únie.
Národný egoizmus a európska solidarita sa teda v prípade Grécka vzácne ocitajú v zhode: oboje velí pomôcť. Tí, čo dnes tvrdia opak („Nič im nedávajme! Nech si leniví Gréci sami zjedia, čo si navarili…“), nič nepochopili. Bude dobré pripomenúť im to, keď sa raz opäť budú chvastať, akí sú veľkí ekonómovia a politickí pragmatici. Nie sú ani jedno, ani druhé.
Jednak Európu infantilne redukujú na námestie, kde sa turistom neodporúča prikrmovať nenažrané holuby, a napokon jej navrhujú konať aj proti tomu, čo velí pud sebazáchovy.