Prvý rozmer, týkajúci sa aktuálnej katastrofy Grécka, je pochopiteľný na prvé počutie. Ak nemajú byť balíky financií na sanáciu gréckeho problému a na predchádzanie podobným situáciám už vopred vyhodenými peniazmi, musí existovať mechanizmus, ktorý na riziká ukáže prv, ako sa naplnia. Tí, čo dnes vyhlasujú, že pôžičky Grécku len posmelia iných k podobnej nezodpovednosti, akú ukázali grécke vlády, by s týmto nemali mať problém: návrh Európskej komisie smeruje presne k tomu, aby sa scenár neopakoval.
Druhý rozmer sa týka budúcnosti eurozóny a únie ako celku. Otázka spoločnej rozpočtovej politiky – na inštitucionálnej, a nie iba zmluvnej úrovni – nie je horúcou novinkou. Už dávnejšie ju v tej či onej podobe zvažujú komentáre svetových ekonómov k európskej integrácii.
Ak bola hlavným ekonomickým motorom integrácie snaha, aby sa starý kontinent stal globálnym hráčom – čo sama osebe nezmôže žiadna z európskych ekonomík vrátane tých najsilnejších – potom bola menová únia logickým pokračovaním colnej a obchodnej únie. Podľa mnohých je ďalším logickým krokom fiškálna únia. Nerovnomerne rozvinutý kolos so stovkami miliónov obyvateľov nemôže čeliť spoločným hrozbám a ani zasahovať, keď sú ohrozenia lokálne, pokiaľ má k dispozícii prakticky len jediný nástroj v podobe centrálnej banky. Grécku menu nemožno devalvovať, lebo je to naša spoločná mena, a ECB nemôže situácii v Grécku prispôsobovať úrokové sadzby, lebo by mohla priškrtiť napríklad nemeckú ekonomiku. Čo je z hľadiska budúcnosti možno ešte dôležitejšie, súčasné mechanizmy, akokoľvek zložito sú prepracované, neumožňujú, aby slabšie časti EÚ hladko a „automaticky“ profitovali z úspechu celku v „dobrých časoch“.
Inými slovami, spoločná rozpočtová politika má byť podľa týchto názorov jednou z ďalších zastávok na ceste ekonomickej integrácie, nie len ad hoc riešením súčasnej krízy. Diskusia o včerajšom návrhu Európskej komisie bude osudovo poznačená tým, kto si jeho dva rozmery uvedomí ako prvý: budú to tí, čo nechcú o ďalšej integrácii ani počuť, alebo jej zástancovia?