Čo z toho vyplýva? V zásade nič podstatné, pretože ministri vládnu krátko, ľudia jednoducho vyslovili dôveru tým, ktorých poznajú. Ale ak by sme predsa len brali výsledky prieskumu trochu vážne, možno z nich vyvodiť, že hoci voľby vyhral Smer, politici Hlasu majú o niečo vyšší kredit u širšej verejnosti, teda aj u nevoličov týchto strán.
Drucker napriek tomu, že tak neslávne skončil v role ministra vnútra v Pellegriniho vláde, si celkom dobre počína v rezortoch, kde sa môže prejaviť ako manažér. Mal dobré výsledky vo Ficovom kabinete ako minister zdravotníctva, no keď sa mal ukázať ako rázny muž a odvolať Tibora Gašpara z postu policajného prezidenta, nebol schopný to urobiť a napokon tak po jeho odstúpení urobil sám Pellegrini. (Mimochodom, dnes vidíme, že o Gašparovej vtedajšej „nestrannosti“ vypovedá aj fakt, že sa stal poslancom za stranu Smer.) Jednoducho, Druckerov imidž dostal na frak, keď sa mal prejaviť ako politik.
Saková si zas po Kaliňákovom vládnutí na vnútre získala určité sympatie ako tá menej tvrdá v porovnaní so svojím predchodcom a menej „kontaminovaná“ mocou. V porovnaní s Kaliňákovou suverénnosťou (a všetkými negatívnymi súvislosťami, ktoré sprevádzali vládnutie Smeru) priniesla do politiky toľko spomínaný sprofanovaný „ženský prvok“ a ten – zdá sa – predsa len funguje. No a meno Erika Tomáša sa nespája s kauzami a jeho akcentovanie sociálnych tém mu zrejme zabezpečilo povesť bojovníka za chudobných.
Môžeme len hádať, čím si politici získavajú dôveru ľudí, no isté je, že ich schopnosť získať si dôveru sa neprekrýva s ich schopnosťou stať sa lídrami.