Je jasné, že po tom, čo KDH podáva trestné oznámenie na Smer pre podozrenia ohľadom sponzorov a ich vplyvu na štát, by vajatanie Jána Figeľa o možnostiach spolupráce vyzeralo čudne. Zároveň sa ukazuje, že možnosť prečísliť tábor Roberta Fica spojenými silami opozície už nie je taká hypotetická, akou sa javila ešte pred rokom. A podľa niektorých prieskumov by dokonca kresťanskí demokrati v opozičnej zostave nemuseli ani hrať druhé husle – určite nie až také druhé ako v prípade partnerstva s mamutím Smerom.
Podráždená reakcia Smeru ukazuje, že naozaj rátali s KDH ako náhradou za vo všetkých ohľadoch otrasnú SNS. Lenže Fico sa nepoučil na príklade Vladimíra Mečiara: nie všetko sa dá vybaviť z pozície sily. Napríklad spojenectvo… Po skonštatovaní, že KDH odmieta Smer, treba dodať, že tým neodmieta žiadnu podávanú ruku či pragmatickú výzvu. V tejto chvíli KDH odmieta niekoho, kto sa tu štyri roky tváril ako víťaz, ktorý krajinu nespravuje, ale ovláda, a ktorý si vystačí sám.
Celé toto predvolebné vymedzovanie dnes vyzerá pochopiteľne. Napokon, nie tak dávno sa u nás odohrali politický únos a vražda a dištancovať sa od podozrivých bolo aj vecou výsostne ľudského, nepolitického postoja k zločinu. Lenže z dlhodobého hľadiska a v atmosfére „bežnej“ politiky – so všetkými jej neduhmi – nie je takýto postoj jediný možný a jediný správny.
V európskej politike sú dočasné spojenectvá strán s rozdielnymi ideológiami úplne normálne a politika v týchto krajinách nie je preto nemorálnejšia či chudobnejšia na myšlienky než tá naša. Ľudia totiž žijú tu a teraz a na tom nič nezmenia rýchlopalné médiá, ktoré radšej dávajú jednoduché odpovede, než aby si kládli zložité otázky, ani ideológovia, ktorí pred človekom a časom jeho života uprednostňujú masy a dejiny.
Jedna otázka pred voľbami je: „Kto s kým pôjde“. No hneď tou nasledujúcou by malo byť: „Čo budú spolu robiť“, alebo: „Čo sa bude diať“. Hoci dnes už (údajne) vieme, kto s kým pôjde, respektíve nepôjde, o tom, čo sa bude diať, nevieme nič. Akurát v tom budeme musieť žiť.