Preto sa SNS snaží zareagovať primerane svojim schopnostiam a kultúrnej úrovni. Stupňovaním extrémizmu, nacionalizmu, rasizmu. Napínaním struny tých najnižších pudov. Potvrdzuje to aj v straníckej tlači, ktorou sa SNS prihovára verejnosti. Spôsobom sebe vlastným tu rozoberá „cigánsku problematiku“ a oprašuje dokonca trest smrti. Cynicky pritom kalkuluje s tým, že tento návrh si vždy nájde vďačných poslucháčov – napriek tomu, že je nemorálny a neuskutočniteľný.
Hrozivé je pomyslenie, že súčasťou tohto názorového spektra je aj Ján Mikolaj, ktorý štyri roky spravoval rezort školstva. Ešte hrozivejšia je predstava, že SNS sa drží zubami-nechtami v politike predovšetkým vzhľadom na ekonomické záujmy osôb v pozadí aj v popredí tejto strany. A že na tento cieľ využíva taký nebezpečný nástroj, akým je šírenie nenávisti.
Ibaže, ruku na srdce, odsudzovať nacizmus, xenofóbiu či presadzovať dôslednú antidiskriminačnú politiku, to sú postoje, ktoré nie sú za každých okolností populárne. A preto po nich ostatné strany siahajú neraz alibisticky, zbabelo, váhavo. Inými slovami, SNS má na svoje bludy práve toľko priestoru, koľko jej ho „slušnejší“ kolegovia prenechajú.