Naši politici sa často a radi zaklínajú pravidlom: "Padni komu padni.“ V žargóne našej politiky sa tým myslí, že keď vyjde najavo, že sa niekto príliš previnil proti dobrým mravom alebo rovno zákonu, musí byť potrestaný, aj keby išlo o koaličného partnera či spolustraníka.
Isteže, realita býva iná. Ale to teraz nie je predmetom úvahy. Táto úvaha je o opačnom vymedzení pravidla: ak o sebe tvrdíme, že ctíme určité zásady, potom ich musíme ctiť aj vtedy, keď je nám to nepríjemné.
Inými slovami, keď kritizujeme valcovanie opozície, ktoré sa viac-menej opakuje po každých voľbách, keď tvrdíme, že víťaz by sa nemal správať ako na dobytom území, mali by sme byť pripravení správať sa inak, keď to bude v našich rukách. Bez ohľadu na to, kto by z toho mohol mať politický prospech – padni komu padni.
Väčšina komentárov na túto tému má spoločné dva argumenty. Podľa prvého Smer nemá nárok dovolávať sa proporcionality pri obsadzovaní ústavných funkcií preto, lebo Fico sa touto zásadou sám neriadil. Druhý argument proti Smeru sa nepriamo odvoláva na krehkosť novej vládnej väčšiny. Podľa neho by šéf parlamentu za Smer mohol torpédovať prácu vlády.
Problém oboch argumentov nie je nevyhnutne v tom, že by boli nepravdivé (hoci ten o torpédovaní vlády zľahka zaváňa hystériou), ale v tom, že obchádzajú podstatu. Kto je "protivník“ (Fico) a čo všetko si zaslúži alebo nezaslúži, vieme dobre – podstatou otázky je však to, kto sme "my“ (t. j. "Ne-Ficovia“) a čo všetko si "my“ chceme zaslúžiť či nezaslúžiť pre budúcnosť.
Fakt, že Fico svojho času prepásol svoje šance správať sa konsenzuálnejšie k porazeným, sám osebe nie je argumentom, prečo jeho požiadavku rovno zhodiť zo stola ako nelegitímnu. Ona totiž legitímna je. Dupľom v situácii, keď sila jeho strany sa v parlamente takmer vyrovná spojeným silám všetkých strán novej koalície.
A pokiaľ si koalícia natoľko neverí, že nechce ani len formálne priznať rozloženie politických síl v štáte v strachu, že by ju to mohlo zničiť, potom nech to radšej povie na rovinu.