Smola je, že vážnosť symbolov utrpela najviac na jar tohto roku, keď tento úžasný doplnok k našej legislatíve v parlamente vznikol.
Hneď na začiatok si jasne povedzme, že samotné vlastenectvo nie je na smiech. Na smiech sú ľudia, ktorí si myslia, že k takémuto citu možno niekoho donútiť. No a tí, čo si myslia, že je v poriadku, keď sa na donucovanie k vlastenectvu použije zákon namierený na malé deti, prestávajú byť smiešnymi a stávajú sa nebezpečnými.
Výsledok? Všetko sa obráti na hlavu. Hlúpy zákon sa stáva vážnou vecou, zato nútené vlastenectvo začne byť na smiech.
Áno, štátne symboly je možné rešpektovať aj bez zákona. Človek môže napríklad rešpektovať funkciu prezidenta aj vtedy, keď v nej sedí osoba, ktorá je mu inak na smiech, či dokonca protivná. Zdravý rešpekt pritom neznamená povinnosť klaňať sa alebo zákaz vtipov. Prípustné je i úplné „znesvätenie“: napríklad pálenie zástavy môže byť gestom vrcholného protestu či odporu práve preto, lebo štátna zástava je symbol, s ktorým sa spájajú určité vážne konzekvencie. Keby americká zástava nebola aspoň pre časť Ameriky posvätná, ľudia protestujúci napríklad proti vojne vo Vietname by ako dôkaz toho, že ich hnev je hlboký a naozajstný, museli použiť čosi iné.
Lenže tá časť nášho zákona o štátnych symboloch, o ktorej je tu po celý čas reč, nie je o rešpekte, ale o tom, že rešpekt k symbolom a lásku k vlasti treba masovo a cielene zahrnúť do vyučovacieho procesu našich detí. Naozaj nikto nevidí rozdiel?
Tisíc „Sajúzov nerušýmich“ nespravilo z nikoho milovníka krajiny Sovietov. Ani milión slovenských štátnych znakov a preambúl ústavy z detí nevychová ľudí hrdých na svoju vlasť. Za tie peniaze mohla každá škola radšej objednať autobus a urobiť si s deťmi nejaký pekný výlet – po našej vlasti.
Nápad predsedníčky vlády, podľa ktorej si môžu vo finančne slabších školách štátne symboly vyrobiť aj deti samotné, napríklad v rámci výtvarnej výchovy, je taký – radičovsky uvoľnený. No nemohol by sa radšej ten zákon zmeniť ešte prv, ako vojde do platnosti? To by bolo nielenže ešte uvoľňujúcejšie, ale dokonca aj „fiškálne neutrálne“. A ako vieme, práve to je argument, na ktorý u nás počujú mnohí-premnohí politici viac, než na argumenty o tom, ako vyzerá a ako nevyzerá ozajstné vlastenectvo.