Táto strana vznikla s prakticky jediným hmatateľným bodom programu: samostatným Slovenskom. No od chvíle, keď predseda Jozef Prokeš kráčal v septembri 1992 na Bratislavskom hrade s Ústavou SR – tváriac sa pritom ako Mojžiš zostupujúci z hory – bolo všetko už len inak. Víťazstvo v „tisícročnom zápase o samostatnosť“ si prisvojil Vladimír Mečiar. SNS zostali oči pre plač a súťaž s HZDS o to, kto bude viac nadávať na Maďarov. No nielen táto súťaž vyniesla v strane nahor jej súčasnú slotovskú zostavu.
Pád druhej Mečiarovej vlády v marci 1994 nebol ani tak výsledkom Mečiarových metód práce, ako nezhôd v SNS – najmä o to, s kým vo vláde sa bude lepšie robiť biznis. Dočasný kabinet Jozefa Moravčíka bol dočasným rovnako ako osud prebehlíkov okolo Ľudovíta Černáka. Na jeseň prišla k moci posledná Mečiarova vláda, v rámci ktorej sa v SNS sformovala jej zatiaľ posledná garnitúra.
Ako dokážu najslovenskejší zo všetkých Slovákov naložiť s víťazstvom „tisícročnej túžby“, predviedli počas privatizačnej rabovačky rokov 1994 až 1998. Na uspokojenie túžby nehanebne sa obohatiť na úkor národa celkom postačuje aj obyčajné štvorročné víťazstvo vo voľbách.
Vzhľadom na konečnú tvár SNS preto neprekvapilo, že sa rozdelila po tom, čo sa v roku 1998 nedostala do vlády. A opozičný pôst bol dlhý a bolestný. Hlboké a prudké muselo byť preto zadosťučinenie, ktoré si slotovci dopriali po tom, čo ich do vlády pribral Robert Fico.
A sme v súčasnosti. Exkluzívny prístup k eurofondom dnes nehrozí. Navyše, v parlamente ani vo vláde už nesedia Csáky s Durayom a Bugár je v tomto o poznanie „slabším“ terčom. Čo teraz?
Žeby vo vládnej koalícii nebol nikto, kto pozná Achillovu pätu SNS? Nezabúdajme, že to nebol Fico, ale ľudia Mikuláša Dzurindu, kto chcel ako prvý v roku 2006 reinkarnovať Mečiara. Vtedajšie heslo: „Mečiar nám pomôže zachovať reformy“ možno čítať aj takto: „Zabudneme, čo postvárali, keď podporia našu hospodársku politiku.“
Ťažko očakávať, že by poslanci SNS podporovali „Maďarov vo vláde“, alebo nejakú prípadnú ľudskoprávnu agendu. Ale hospodársku politiku? Veď v našom parlamente sa už dávno ľudia nedelia podľa princípov, ktorým veria. Navyše nikto presne nevie, čomu veria štyria Obyčajní ľudia. A tak predstava, že „vládu zmeny a slušnosti“ občas podrží niekto zo SNS, vôbec nie je nemysliteľná. Akurát o cene sa asi nič nedozvieme.
Predstava, že „vládu zmeny a slušnosti“ občas podrží niekto zo SNS, vôbec nie je nemysliteľná.