Lebo kým odmietnutie pomoci Grécku je na Slovensku vnímané ako dobromyseľná detoxikačná kúra, ktorá prinavráti pravoslávnych pôžitkárov na cestu rímsko-protestanskej striedmosti, naše dobrovoľné financovanie nezmyselných vojen v Oriente sa považuje za prejav pravej civilizačnej solidarity. Nepočul som premiérku alebo vedúceho obrany, aby sa vyjadrili k možnému odchodu slovenských jednotiek z Afganistanu. Ich prítomnosť v regióne, ktorý opúšťajú Holanďania, nijako nezabráni ďalším popravám lekárov ani desivej teologickej chirurgii dievčat.
Možno to nejako súvisí s návrhom ministra Lipšica a jeho vysoko kvalifikovanými postrehmi o údajnom neúspechu multikultúrnej spoločnosti. To, že sa k predstave o civilizačne blízkych imigrantoch hlási KDH, je pochopiteľné. No zaráža ma, že si Lipšicovu predstavu osvojujú aj údajní slovenskí socialisti, najmä v situácii, keď sa príbeh slovenského spolužitia s cudzincami zúžil na päť tureckých kebabov na Obchodnej.
Čiže, aby som porozumel novej vláde. Sami seba máme vnímať ako vysoko úspešnú krajinu s pekne vymaľovanými a klimatizovanými montážnymi halami. Sme v EÚ a NATO a OECD a v Schengene a máme euro, a to všetko vďaka našim politikom. Tým istým politikom, ktorí dnes hovoria našim skutočne civilizačne blízkym spojencom, že o náš úspech sa nemienime deliť, lebo sme vlastne rozvojovou krajinou. V takom prípade sa však musíme opýtať, na akých emigrantov vôbec máme? Afgancom pomáhame najradšej doma, u nás ich však zatýkame ako mafiánov. Grékom pomôcť nechceme, no ich lekári budú mať u nás dvere otvorené?
Zvykol som si, že na Slovensku je egoizmus pragmatizmom a hlúposť analýzou. No neviem si zvyknúť na to, že európsku súdržnosť ohrozí tradičná slovenská strata historickej integrity.
Odhliadnuc od necitlivosti slovenských politikov, ktorí navrhovali Grécku – pripravenému o vlastnú históriu Osmanmi – predávať ostrovy, som si spomenul, že nás už predsa nedávno žiadal o pomoc iný, ešte zámožnejší spojenec. A nenašiel som v archívoch postavičku terminátora americkej armády v Iraku alebo v Afganistane, ako prosí o pomoc slovenského výsadkára z Martina, vychovaného na suchých obedoch s horalkou.
