Keď si v programovom vyhlásení vlády prečítame, že vláda nebude zvyšovať sadzbu rovnej dane z príjmov a že „prípadné zvýšenie sadzby dane z príjmov môže byť spojené iba so zrušením či znížením niektorých odvodov“, zdá sa nám, že vieme, na čom sme: vláda sa dva mesiace po voľbách obracia chrbtom k sľubom, ktoré dala svojim voličom. Lenže po tejto vete ide ďalšia, podľa ktorej vláda „uskutoční audit existujúcich výnimiek v zákone o dani z príjmov a ďalších daňových zákonov s cieľom výrazného zníženia ich počtu“. Čo to znamená? Iba to, čo sa teraz deje: Mikloš nemení sadzby dane, lenže zoškrtaním výnimiek dosahuje z hľadiska ľudí, ktorých sa to týka, ten istý efekt. A tak možno s trochou zjednodušenia povedať, že minister financií s ministrom sociálnych vecí v skutočnosti zvyšujú daňové a zároveň aj odvodové zaťaženie. Robia to navyše tak, že môžu tvrdiť, že pritom plnia program svojej vlády.
Pointa ešte len príde; skladačka sa najprv musí skompletizovať. Súčasný pokus je iba jej prvým dielom. Slovo pokus je zatiaľ namieste. Po prvé, posledné slovo ešte nepovedala koalícia, pričom z reakcií Mostu a KDH sa dá tušiť, že tým slovom nebude stopercentný súhlas s návrhmi Mikloša a Mihála. Po druhé, nikto nemôže zaručiť, že zoškrtanie výnimiek naozaj splní svoj rozpočtový účel a prinesie štátu očakávaných 400 a viac miliónov eur.
Druhým dielom skladačky budú škrty vo výdavkoch štátu. Nielen vo formálnej podobe – keď ministerstvá dostanú zo štátneho rozpočtu menej peňazí – ale najmä, keď sa budú premieňať na zoštíhlenie či rovno ukončenie konkrétnych štátnych programov.
Dá sa očakávať, že vtedy budú spokojní mnohí z tých, čo dnes píšu o socializme. Podľa ich viery je totiž akákoľvek ekonomická aktivita štátu z princípu nemravná. Medzi nespokojnými zasa potom pribudne oveľa viac tých, ktorým môžu byť obavy o nejakú ideologickú čistotu slovenskej pravice ukradnuté.
Až keď sa táto skladačka skompletizuje (o rôznych doplnkoch, napríklad cenách energií, sa pobavme tak o rok, o dva), bude pointa hotová. To, čo sa u nás nazýva „liberálna pravica“, je partia, ktorá nikdy nevládla inak. Vždy v tom bola atmosféra finančnej katastrofy, ktorú vraj neodvráti nikto iný, iba oni. Vždy v tom bola viera, že najsprávnejšou odpoveďou je: „Nedám!“ A výsledkom bolo vždy šetrenie a škrty a následné chválenie sa, ako im to všetko pekne účtovne vychádza. Takáto filozofia vládnutia by tu bola na stole kríza-nekríza, Fico-Nefico.
Zhrňme si to: neplačte, priatelia, o chvíľu zaplačú ďalší. Voliči, čo sa u nás môžu rátať do bájnej strednej vrstvy, ešte žiadnej vláde nestáli za oveľa viac než za predvolebné sľuby.