Je to pochopiteľné a povedzme si, že aj rozumnejšie, ako vypúšťať do obehu balóniky a potom sa tváriť dotknuto, keď sa zdvihne vlna kritiky – tak, ako to bolo doteraz.
Iveta Radičová po rokovaní Koaličnej rady naznačila smer úvah: hľadať sa bude podľa nej taký spôsob šetrenia, aby čo najmenej zaťažoval príjem z práce, ale viac zaťažoval spotrebu, prípadne kapitál. Táto jej veta obsahuje niekoľko odkazov, ktoré na seba nadväzujú.
Po prvé, je správne, keď aspoň premiérka nemätie ľudí a nehovorí o náprave systému či vyrovnávaní nespravodlivostí, keď je už jasné, že motívom zmien má byť napĺňanie príjmov štátneho rozpočtu. Stále platí, že v systéme je čo meniť a naprávať, lenže o to dnes nejde. Dnes ide o šetrenie. Druhým odkazom je, že koalícia sa bude podľa všetkého – aj podľa Radičovej slov – zaoberať skôr než priamymi daňami a odvodmi zvyšovaním nepriamych daní: spotrebnej dane a DPH.
Oproti priamym daniam má DPH z pohľadu štátu jednu veľkú výhodu. Nedá sa tak ľahko vyhnúť jej plateniu. Po prudkom znížení stropov paušálnych nákladov napríklad môže hroziť, že niektorí živnostníci sa vrátia ku kreatívnemu účtovníctvu, vďaka ktorému štátu každý rok vykážu, že pre vysoké náklady nezarobili vlastne ani cent a nemajú teda čo zdaniť.
Na druhej strane, každý musí nakupovať tovar a služby a každý pritom platí DPH či spotrebnú daň. Áno, aj tým sa dá vyhýbať, ale to sú už podvody trochu inej „cenovej skupiny“ (ľahké vykurovacie oleje a pod.). Ak chce štát plniť kasu zvýšením nepriamych daní, je to teda takmer streľba na istotu.
No tu treba čosi dodať. DPH je v prípadoch, keď sa týka všetkých tovarov a služieb rovnako regresívna. Je dosť pravdepodobné, že boháč si za svojho života nakúpi o sto percent viac lietadiel ako chudobný. Ale žalúdok majú obaja rovnaký. Za základné potraviny teda vydá chudobný človek za mesiac oveľa väčšiu časť svojho príjmu ako bohatý. Nehovoriac o dokonalej regresívnosti, keď hovoríme napríklad o liekoch: tie potrebujú najviac starí ľudia. Teda tí, čo často patria medzi sociálne najslabších.
Vláda má právo tvrdiť, že najviac zo všetkého musí teraz napĺňať štátny rozpočet – za jeho stav je zodpovedná. Musí však preto strpieť aj otázky, či neexistujú aj lepšie „loviská“ ako tie, v ktorých prípadne bude chcieť loviť. Keď sme si vďaka predsedníčke vlády naliali čistého vína, môžeme otvorenejšie diskutovať. Keďže nenaprávame systém, ale naháňame peniaze do štátnej kasy, nepohybujeme sa v ríši platónskych ekonomických ideí, ale v reálnom živote. Nemusíme sa preto báť normálnych otázok: komu vziať viac, komu menej a prečo. A na rade je štát.