Najskôr by sme sa bavili o estetických a iných kritériách, ktoré socha spĺňa alebo nespĺňa. Premýšľali by sme, či ju zaradiť medzi množstvo podobných, ktoré u nás stoja či stáli. Alebo či nestačí zmeniť nápis, ktorý sa odvoláva na historicky nesprávne údaje.
Lenže socha je posadnutá. Posvätil ju predsa minulý premiér, ktorý sa tak hlúpo naháňal za pompéznym obrazom seba ako jediného štátnika, že na odhalenie „zabudol“ pozvať vtedajšiu opozíciu. A tak musel prísť na rad exorcizmus.
Ako vieme, vyháňanie diabla z tela nejakého nešťastníka sa môže skončiť aj jeho smrťou – a z cirkevného hľadiska bolo aj tak úspešné, pretože duša bola „oslobodená“. V prípadoch politického exorcizmu je to rovnaké. Súdruh Slánský sa musel najprv pred súdom pekne „úprimne“ vyspovedať zo svojho posadnutia. Aby ho mohli iní súdruhovia vzápätí s čistým svedomím nechať popraviť. Už oslobodeného.
Iste, prípady sôch nebývajú také drastické. Ale princíp nie je iný. Richard Sulík sa podujal odstrániť z hradného nádvoria ducha Roberta Fica, ktorý prebýva v posadnutej soche. Asi to nedopadne inak, než „úmrtím“ sochy. A my sa máme o čom hádať.
PS: Keď sme už pri tom obrazoborectve, neprekáža nám viac, než jeden nepodarený „kráľ“ na Hrade, busta Andreja Hlinku, ktorá v budove nášho parlamentu dozerá na tvorbu demokratických (!) zákonov?