Končiaci sa rok sa politicky začal už na sklonku toho minulého. Za dramatických okolností padla vláda, ktorú povalil bývalý koaličný partner Richard Sulík. Minister financií Igor Matovič bol donútený rezignovať výmenou za schválený rozpočet. Zostala okyptená vláda Eduarda Hegera bez dôvery parlamentu.
Namiesto toho, aby čo najrýchlejšie spela k predčasným voľbám – ako je to bežné vo vyspelých demokraciách – vo svojej enormnej samoľúbosti sa rozhodla predĺžiť si pobyt na výslní až o deväť mesiacov. Moc proste chutí. Ani tlak prezidentky, ani názor analytikov a ani referendum o predčasných voľbách (1,1 milióna ľudí hlasovalo za) ju nezbavilo ilúzie o svojej jedinečnosti a láske ľudu a nedoviedlo ju k rozumu.
Premiéra Hegera absencia legitímnosti vlády neznepokojovala a pokračoval v starých koľajach, akoby sa nič nestalo. Myslel si, že po odchode kontroverzného Matoviča koalícia konečne ukáže, čo v nej drieme. V plnej nahote sa ukázalo, že to nebol iba Matovič – čo väčšina spoločnosti už dávno vedela – kto so svojimi „atómovkami“ ťahal krajinu ku dnu, ale mizerný výkon predvádzala celá namyslená koalícia.
V plnej nahote sa ukázalo, že to nebol iba Matovič – čo väčšina spoločnosti už dávno vedela – kto so svojimi „atómovkami“ ťahal krajinu ku dnu, ale mizerný výkon predvádzala celá namyslená koalícia.
Heger sa pokúsil dištancovať od Matoviča úplne a založil novú stranu Demokrati. Nepomohlo, po jednom z najväčších škandálov zneužívania moci zo strany ministra pôdohospodárstva Samuela Vlčana sa vláda musela porúčať. Ponižujúce a trápne prosíkanie Hegera u prezidentky, aby ho neodvolala, bolo už iba čerešničkou na torte.
Ódorova vláda zostavená prezidentkou Zuzanou Čaputovu sa tvárila ako vláda expertov. No podľa jej zloženia bolo jasné, že zastupuje iba jednu časť (pravicovú) politického spektra, čo Robert Fico dokázal šikovne využiť. Z nonšalantného pôsobenia sa vykľula arogancia moci zo strany policajného prezidenta Štefana Hamrana. Obeťou sa stal minister vnútra Ivan Šimko. Hamran sa správal, akoby mu moc prischla navždy. Ležérny a arogantný prístup pri riešení migračnej vlny bol toho dôkazom. Dnes je všetko inak. Je to poučenie pre prezidentku, že mala trvať na jeho odvolaní. Nič by sa nestalo.
Voľby konečne nastavili bývalým koaličným stranám zrkadlo. OĽaNO Igora Matoviča sa dostalo do NR SR len o vlások, a to iba klamlivou kampaňou v rómskych osadách. Hegerovi Demokrati i Sme rodina zostali za bránami parlamentu. SaS sa nasadením všetkých síl ledva prešvihla cez päťpercentnú hranicu. Cena za prílišnú lásku k moci.
Robert Fico hrubé politické chyby súperov umne využil a voľby s náskokom vyhral. Hoci o Petrovi Pellegrinim sa špekulovalo, či nepôjde do koalície liberálov, konzervatívcov a ľavičiarov (ideového mačkopsa), priklonil sa k starým kamarátom.
No nová moc namiesto toho, aby upokojila rozvírené vody, dávala hneď od začiatku najavo, že jej tiež moc veľmi chutí. Rovnakými praktikami ako jej predchodkyňa sa pustila do zásadných reforiem bez odbornej i verejnej oponentúry. Ak sa v najbližšom čase neumúdri, môže ľahko skončiť ako bývalá koalícia. Obeťou zase bude len Slovensko.