Pripomenul, že je to už 15 rokov, čo sme začali platiť eurom. „Pamätám si, ako som ako predseda vlády o polnoci na prelome rokov 2008–2009 vybral z bankomatu prvú eurobankovku,“ zaspomínal si takmer so slzou dojatia v oku. A hoci sme podľa neho šli do eurozóny s veľkým rešpektom, dnes môžeme konštatovať, že euro je mimoriadne úspešnou kapitolou našej európskej integrácie. Hoci má Fico v EÚ povesť kritika, nepatrí k euroskeptikom typu Václava Klausa. Fico je pragmatik. No pre Slovensko je lepší pragmatik ako fanatik.
Rovnakú mieru pragmatizmu (ale možno aj úprimnej náklonnosti) možno čítať z deklarovania jeho sympatií ku kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi. Premiér ho v prejave viackrát spomenul a chce urobiť všetko pre to, aby sme si sté výročie jeho narodenia pripomenuli „so všetkou úctou a rešpektom“.
Fico hovoril o Korcovi ako o jednej z najvýraznejších osobností našich dejín. Pravda je, že sa oňho ešte ako o kňaza v 50. rokoch zaujímala Štátna bezpečnosť. Bol odsúdený za vlastizradu na 12 rokov väzenia a po prepustení pracoval ako robotník. Ako kňaz pôsobil potom bez „požehnania“ štátnej moci v tzv. tajnej cirkvi. Až po revolúcii, v roku 1991, ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála.
Je pekné, že útrapy Jána Korca si všimol aj Robert Fico – hoci paradoxne Korca rehabilitovala až nežná revolúcia, ktorú si vraj Fico nevšimol. Ale dobre. „Fliačikom“ na živote kardinála je jeho sympatia k Jozefovi Tisovi, ale to už akosi ku katolíckym hodnostárom na Slovensku patrí a nikoho to neprekvapí. Fico sa tak jediným príhovorom dokázal zapáčiť voličom Smeru, KDH aj SNS. Napokon, vďaka tejto schopnosti vyhral voľby.