Neistota lídra národniarov pramení z toho, že sa ocitol medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane si veľmi dobre uvedomuje dominantné postavenie Roberta Fica v koalícii, s ktorým súperí o podobného voliča (sám šéfa Smeru označil za „silného žraloka“). Na druhej strane si je vedomý toho, že na chrbát mu dýcha Republika, ktorá sa síce do parlamentu nedostala, no v jednom z posledných prieskumov už SNS preskočila, pričom tá by zostala pred bránami parlamentu.
SNS mala vo voľbách veľké šťastie, čo sa druhýkrát nemusí zopakovať, preto sa Danko rozhodol, že voličov (podľa vzoru Fica) bude udržiavať neustále „vo vare“. A to aj pomocou takýchto vyhlásení, ktoré nie sú najšťastnejšie, lebo sa napokon môžu stať tzv. sebanapĺňajúcim sa proroctvom.
Tentoraz však Danko zašiel ešte ďalej – zaútočil nevyberaným spôsobom na Petra Pellegriniho, pričom narážal najmä na jeho súkromie: „Ak idete za prezidenta, novinári vás doslova vyzlečú. Budú sa pozerať, kto je prvá dáma. (…) Určite by o zdravotnom stave kandidáta na prezidenta mali občania všetko vedieť. Vrátane jeho orientácie, jeho manierov, správania, finančnej hotovosti.“
Nuž, ak by chcel niekto Pellegriniho poškodiť, neurobil by to asi inak. Andrej Danko sa ešte definitívne nerozhodol, či bude kandidovať, no vopred vyhlasuje, že „ak sa nedohodnem s Pellegrinim, budem jeho tvrdý súper“.
Dá sa pochopiť, že „liberálne krídlo Hlasu“ je pre Danka pomyselné červené súkno, s čím má, prirodzene, problém. No od Fica by sa mohol naučiť aj to, že špinavá bielizeň sa neperie na verejnosti a čo sa povie doma, aj zostane doma.
Dankovi viac ako o blaho celej koalície ide evidentne o posilnenie pozícií SNS. Preto vypúšťa pokusné balóniky o otvorení koaličnej zmluvy a prerozdelení ministerských postov.
Ak tvrdí, že „vždy je dôležitý cieľ“, mal by sa všemožne snažiť podporovať kandidáta koalície (ako to deklaruje aj Fico) a nie mu bezdôvodne hádzať kolená pod nohy, lebo ak sa Pellegrini nestane prezidentom, bude mať na tom svoj podiel viny aj on.
Dankovi viac ako o blaho celej koalície ide evidentne o posilnenie pozícií SNS. Preto vypúšťa pokusné balóniky o otvorení koaličnej zmluvy a prerozdelení ministerských postov. SNS sa síce dostala do parlamentu, lenže tam ju zastupujú viacerí poslanci, ktorí nemajú národniarsku stranícku knižku. Lenže predseda SNS nejako musí uspokojiť aj požiadavky straníckych kádrov, inak sa všetko môže obrátiť proti nemu.
A potom je tu Tomáš Taraba, ktorý sa v posledných mesiacoch stáva novou mediálnou hviezdou. Hoci nie je členom SNS, pre Andreja Danka predstavuje vážnu konkurenciu. Šéf národniarov tak nutne potrebuje uspieť, či už v eurovoľbách alebo „dobytím“ ministerských postov. V opačnom prípade môže byť rok 2024 začiatkom jeho konca. A tak urobí všetko preto, aby sa už nezopakoval výsledok volieb z r. 2020, keď prišiel o viac ako 130-tisíc hlasov.