V novodobej histórii Nemecka sa to dosiaľ stalo iba dvakrát. V roku 1952 Spolkový ústavný súd v Karlsruhe zakázal neonacistickú Socialistickú ríšsku stranu (SRP) a v roku 1956 Komunistickú stranu Nemecka (KPD).
Pred niekoľkými rokmi bol podaný podnet na zákaz extrémistickej Národnodemokratickej strany (NPD), ten však súd v Karlsruhe zamietol.
Faktom je, že v Sasku, Sasku-Anhaltsku a Durínsku príslušné krajinské úrady na ochranu ústavy monitorujú AfD ako „pravicovo-extrémistickú organizáciu". Táto kategorizácia však ešte nie je dôvodom na zákaz. Znamená len to, že strana tam môže byť monitorovaná spravodajskými službami.
Jedno je jasné: ak sa AfD domnieva, že napríklad môže používať etnické kritériá na určenie toho, kto má mať v Nemecku aké práva, tak sleduje protiústavné ciele. Nikto by si však nemal robiť ilúzie, že nebezpečenstvo pre demokraciu sa dá odstrániť zákazom. Bola by to dvojsečná zbraň. Ak by súd nevyhovel žiadosti, podobne ako v prípade spomínanej NPD, bolo by to doslova voda na mlyn pre krajnú pravicu.
Ak by sa AfD štylizovala do úlohy obete a ťažila z efektu solidarity medzi ľuďmi, ktorí nie sú zarytými pravicovými extrémistami, v konečnom dôsledku by to prinieslo viac škody ako úžitku.
Popularita AfD pred septembrovými voľbami v Sasku, Durínsku a Brandenbursku stúpa. Politici „hlavného prúdu“ sú z toho nervózni. Ak by sa však pokúsili vyradiť AfD z hry, mnohí ľudia by to považovali za neférové.
S extrémistami musia vyhrať politický súboj silou svojich argumentov. No ich hlavným cieľom musí byť všeobecná snaha potlačiť pravicovo-extrémistické a rasistické myšlienky, ktoré sa presadzujú v strede spoločnosti.