Čosi také, ako sa u nás udialo v novembri 1989, sa nemôže zopakovať len preto, že by si to mnohí želali. Nohu si dvakrát v tej istej rieke neomočíme.
Všetky tie dobre mienené výzvy na akési etické dokončenie revolúcie, ktoré pomaly patria k tomuto výročiu ako reklamy mobilných operátorov k Vianociam, sú preto odsúdené možno na ľudské sympatie, no najskôr na politický neúspech. Keď neprišlo k mravnej revolúcii vtedy, priamo v čase zásadnej spoločenskej zmeny, zaručene k nej nepríde dnes, akokoľvek vášnivo by sme vzývali spomienky na November.
Volaním do tmy bývajú aj úvahy o dokončení revolúcie, ktorých autori chcú pravidelne, po piatich, desiatich aj dvadsiatich rokoch… znovu „porážať komunizmus“. Aj oni sa zaprisahávajú demokraciou. Akurát, že v realite oslovujú predovšetkým jakobínov, ktorým je asi úprimne ľúto, že ešte nikdy nevideli padať hlavy do koša za gilotínou.
Všetky tieto výročné frustrácie – eticko-spoločenské, jakobínske, a ktovie ešte aké iné – majú jedno spoločné. Je ním presvedčenie, že vzhľadom na to, čomu sme verili v roku 1989, sa nám deje dejinná nespravodlivosť. Revolúcia nám bola ukradnutá, ideálov Novembra sa zmocnili nepraví ľudia, odkaz Novembra bol celkom iný… a tak ďalej. Lenže to si potom asi mýlime zmysel slova „spravodlivosť“.
Koncom roka 1989 sa nezačínala nová história. Vtedy sa končila stará. A na konci starej histórie platia ešte stále jej kritériá dobra a zla. Až s príchodom novej histórie, „deň po“ sa začínajú rysovať nové podmienky. Byť k sebe spravodlivý preto neznamená opájať sa tým, čomu sme o sebe chceli veriť v Novembri. Spravodlivosť neznamená láskavosť, ale niekedy jej opak. Keby sme k sebe mali byť spravodliví, potom si povedzme i to, pre koľkých z nás totalitný režim nepadol vďaka ideám občianskej spoločnosti, ale porazil ho skôr viedenský Mexikoplatz so svojimi lacnými butikmi. Keď „nás“ potom prevalcovali chytráci, ktorí vozili zo Západu staré vyradené krámy a predávali ich za neuveriteľné sumy tunajším firmám, nestalo sa nič iné než to, že „nás“ porazili v disciplíne, ktorá bola u nás ústredným meradlom osobnej šikovnosti a dokonca spoločenskej prospešnosti.
Systém za nič nemôže – všetko zlo spôsobujú ľudia. Toto múdro dnes v tej či onej podobe prednášajú koryfeji systému globálneho kasína. Navlas rovnaké múdrosti sme počúvali od ideológov hniloby, ktorá tu bola do roku 1989. Nuž, einsteinovia, ešte zostáva jedna otázka: a ktože tvorí a udržiava ten nevinný systém v chode – muflóny?
Frustrácie z dneška sú pochopiteľné, ale ak sa má čokoľvek zmeniť, musí to stáť na dnešných nohách. Nikto nám november 1989 neukradol. U nás bolo malým zázrakom už i to, že sa vôbec stal.