Porážka vo veľkých mestách je pre pravicu o to nepríjemnejšia, že prichádza necelého pol roka po parlamentných voľbách, ktoré jej umožnili zostaviť koaličnú vládu. Dá sa však očakávať, že zatiaľ čo ku kritériu počtu primátorských kresiel v krajských mestách a veľkých sídlach sa lídri pravice prihlásia – a ich prvé reakcie, napríklad sklamanie predsedu SDKÚ Mikuláša Dzurindu, tomu dávajú za pravdu – kritérium prepojenosti „veľkej“ a „malej“ politiky tentoraz asi tak ľahko neuznajú.
Inými slovami, niektoré vládne strany budú mať pravdepodobne problém uznať, že za ich neúspechom v komunálnych voľbách možno do istej miery vidieť aj účet, ktorý voliči vystavili ich koaličnej vláde za jej doterajšie účinkovanie. Samozrejme, dá sa očakávať, že práve takáto interpretácia výsledkov komunálnych volieb bude hlavným argumentom v rukách opozície.
Interpretačné vojny
Je starou známou pravdou, že boj o víťazstvo v komunálnych voľbách sa u nás obvykle nekončí vyhlásením výsledkov: tým sa končí iba prvé kolo. Druhé kolo boja, často nemenej ostré ako to prvé, býva zasvätené interpretácii výsledkov.
Typickým príkladom boja o interpretáciu výsledkov volieb boli komunálne voľby 2006. Keď pred štyrmi rokmi pravica získala kreslá primátorov vo väčšine krajských miest (vrátane hlavného mesta), ohlásila svoje jednoznačné víťazstvo. Lenže kandidáti na starostov s podporou Smeru prevalcovali pravicu vo väčšine menších sídel, a v absolútnych číslach získal Smer, alebo koalície s účasťou Smeru, aj väčšinu kresiel v miestnych zastupiteľstvách.
Diskutujte: Ako hodnotíte výsledok komunálnych volieb?
Smer vtedy získal takmer dvakrát toľko kresiel starostov a primátorov ako druhá v poradí SMK či tretie HZDS. A koalícia Smer – HZDS – SNS takmer trojnásobne predstihla koalíciu KDH – SDKÚ. Tieto štatistiky absolútnych volebných čísel vtedy umožnili, aby sa k jednoznačnému víťazstvu prihlásila aj strana Roberta Fica – na čo Mikuláš Dzurinda Smer obvinil zo lži. Podľa vtedajších slov lídra SDKÚ, ak si Fico „dovolil toľko lží a demagógie v súvislosti s komunálnymi voľbami, tak to svedčí, že upadá“.
Kríza kandidátov, či „veľkej“ politiky?
Videné optikou roku 2006, po tohtoročných komunálnych voľbách sa zatiaľ zdá, že Dzurinda si aspoň vo svojich prvých reakciách dáva pozor na to, aby tentoraz na oplátku nemohol zo „lží a demagógie“ a z toho, že „upadá“, obviniť Robert Fico jeho. Pravdu povediac, neúspech Magdy Vášáryovej v Bratislave a na druhej strane úspechy kandidátov Smeru Richarda Rašiho v Košiciach a Igora Chomu v Žiline, alebo do istej miery aj Richarda Rybníčka v Trenčíne (ktorý dostal pred voľbami prekvapujúco podporu Smeru), Dzurindovi veľa priestoru na interpretačné manévre nedávajú.
Pol roka po nástupe vlády Roberta Fica na sklonku roka 2006 prehrala vládna koalícia Smeru, HZDS a SNS komunálne voľby vo veľkých mestách, no zvíťazila na vidieku. Pol roka po nástupe vlády Ivety Radičovej vládna koalícia SDKÚ, SaS, Mostu-Híd a KDH nezvíťazila na vidieku, kde okrem tradičných strán silnejú nezávislí kandidáti a situáciu robia neprehľadnou aj rôzne komunálne koalície naprieč spektrom, ale tentoraz prehrala aj v súboji o krajské metropoly.
Otázka teda je, či strany vládnej koalície prehrali kvôli svojmu účinkovaniu vo vláde, alebo jednoducho preto, lebo nedokázali voličom ponúknuť dostatočne silných kandidátov. Ak si za modelový príklad vezmeme hlavné mesto, odpoveď na túto otázku bude najskôr: „Aj, aj“.
Bratislava ako model
Magda Vášáryová súboj o primátorské kreslo prehrala kvôli doterajším dvom dekádam škandálmi a podozreniami z korupcie poznamenaného bačovania pravice na bratislavskom magistráte. Prehrala preto, lebo nedokázala dostatočné percento voličov presvedčiť, že v jej osobe môže prísť v tomto ohľade nejaká výraznejšia zmena. No prehrala aj preto, lebo v predvolebných diskusiách nedokázala držať krok s menej emocionálnym, ale v komunálnej politike o to skúsenejším Milanom Ftáčnikom.
Vášáryovej volebný štáb svojej kandidátke veľmi nepomohol ani tým, ako sa v kampani pokúšal zdôrazňovať jej prepojenie na súčasnú vládu (počnúc billboardmi, na ktorých jej svoju dôveru dávali najavo najznámejšie postavy vládnej koalície, končiac upozorňovaním na to, čo všetko jej vraj ten – ktorý minister v prípade jej zvolenia prisľúbil). Namiesto toho, aby upriamila voličov na osobné klady kandidátky, takáto kampaň mohla skôr časť voličov utvrdiť v tom, že v prípade zvolenia Vášáryovej pôjde na bratislavskom magistráte všetko po starom.
Osobitnou kapitolou tohtoročných komunálnych volieb bola mimoriadne ostrá a negatívna kampaň. Modelový príklad Bratislavy poukazuje na obmedzenia takejto kampane. Vykresľovanie Ftáčnika ako nesvojprávnej bábky, ktorú ovláda šéf Smeru, mohlo azda účinkovať na emócie a myšlienkové stereotypy časti voličov. Lenže na to, aby malo väčší účinok, by nesmel mať Ftáčnik za sebou starostovanie v bratislavskej Petržalke bez škandálov, ale najmä s pravicovým zastupiteľstvom, s ktorým musel hľadať vo všetkom konsenzus.
Nový primátor Bratislavy bude musieť aj na svojom novom pôsobisku hľadať každodenný konsenzus so zastupiteľstvom inej politickej farby, než je tá jeho (výrazná väčšina mestských poslancov bude z radov vládnej koalície). Primátor Bratislavy nebude mať ani „svojich“ poslancov pred sebou, ani „svoju“ vládu, ktorá by mu kryla chrbát zozadu.
Robert Fico sa v noci zo soboty na nedeľu poponáhľal, aby ho televízne kamery zachytili v štábe víťazného Milana Ftáčnika – mal to byť najskôr jeho osobný odkaz Mikulášovi Dzurindovi o tom, kto v sobotu vyhral a kto prehral. Lenže tým sa rozprávka začína i končí. Politické strany už v komunálnych voľbách nezaberajú tak jednoznačne ako kedysi; heslom komunálnej politiky v najbližších rokoch (ak to nemajú byť premárnené roky) nebude konfrontácia, ale konsenzus. Hlavné mesto sa vďaka tomu môže stať modelovým nielen preto, ako to v komunálnych voľbách tohto roku dopadlo, ale aj tým, ako to bude vyzerať po nich.