Podľa niektorých horlivcov u nás zrejme áno. Už od júna minulého roku títo snaživci razia v médiách termíny ako „reformná vláda“ či „proreformná koalícia“.
K tomu sa dajú povedať dve veci. Po prvé, je to celé trochu smiešne. Po druhé, ktovie, či v niektorých oblastiach nebude nakoniec pre nás lepšie, keď to smiešnym aj zostane.
Keď chce mainstream podliezať vláde, nazýva ju reformnou. Keď chce podliezať pravicovému „tvrdému jadru“, kritizuje vládu za to, že nemá odvahu robiť reformy. A tu sa zmätok ešte nekončí. Podľa prieskumu Eurobarometer zo septembra 2010 viac ako 80 percent ľudí u nás si myslí, že reformy sú pre krajinu potrebné. Lenže tí, čo obviňujú kabinet Ivety Radičovej zo zbabelosti, najčastejšie naznačujú, že vláda sa bojí pritvrdiť práve preto, aby si nepohnevala voličov. Ako je to teda?
Nie je tajomstvom, že v Radičovej vláde a v prostredí, ktoré ju obklopuje, súperia dve krídla. Jedno vzýva strednú vrstvu, hovorí o rodinnej politike a sociálnej solidarite. Druhé hlása, že nemá zmysel opakovať skúsenosti iných, pretože rátajú sa iba také veci, ktoré pred nami vôbec nikto alebo len málokto iný vyskúšal. Napätie medzi nimi drží vládnu politiku v šachu od samého začiatku. Stačí spomenúť chaos z leta, keď ministri financií a sociálnych vecí vyhlasovali svoje vlastné „balíčky“ – a premiérka po návrate zo zahraničia mala čo robiť, aby zachránila ilúziu, že vláda nie je súbor sólistov, ale kolektívny orgán. Alebo osud predvolebného ťaháka SaS -experimentálnej novinky „odvodového bonusu“. Dnes sa namiesto nej hlučne ohlasuje „odvodová revolúcia“, ktorá nás vraj čo nevidieť očakáva. No, dajme sa prekvapiť…
Eurobarometer sa neobmedzil len na „podporu reforiem“. Zistil tiež, že by iba 29 percent ľudí podporilo financovanie reforiem znížením výdavkov, napríklad sociálnych dávok. A len 20 percent by podporilo financovanie zvýšením daní. Jednoducho, keďže pod „reformou“ je možné predstaviť si takmer čokoľvek, drvivá väčšina občanov je za. Až do chvíle, keď sa im povie, že za zábavu treba zaplatiť. Buď v podobe zníženia úrovne verejných služieb (ktorá je u nás už dnes hocijaká, len nie vysoká), alebo vyšších daní. V tej chvíli je všetko inak.
Takže je Radičovej vláda „proreformná“? Tá jej časť, ktorá hrá na vágnosť tohto slova, bude za reformu či dokonca revolúciu vyhlasovať pomaly každý svoj pohyb. Tá časť, ktorá si je vedomá odvrátenej stránky veci, bude s fanfárami opatrnejšia. Jednoduchšie bude pre ňu zvaliť náklady na dozvuky krízy či potrebu šetriť. Ani jedno z toho však zatiaľ zo slovného spojenia „reformná vláda“ nerobí viac ako len propagandistický obrat.