Oboch premiérov spája odpor voči Bruselu a náklonnosť k Moskve. Termín stretnutia v Budapešti bol presne načasovaný. Európsky parlament tento týždeň rokuje o stave právneho štátu v Maďarsku a o prístupe k rokovaniam o podpore k Ukrajine. V hre je dokonca odobratie hlasovacích práv južnému susedovi. Na konci týždňa by mala byť prijatá ostrá rezolúcia.
Deň po summite, v stredu, europoslanci prijali uznesenie, ktoré kritizuje novelizáciu Trestného zákona na Slovensku. Tá síce nemá žiadne priame konzekvencie, ale za hlasovalo 496 poslancov z celkového počtu 705. To je jasný signál pre Európsku komisiu, ako aj pre ostatné členské krajiny i Európsku radu (Pellegrini už naznačil ústupky v Trestnom zákone). A tam majú obaja premiéri právo veta. Vzájomne si môžu kryť chrbát.
No k tomu vôbec nemusí dôjsť, pretože hoci obaja uhorskí kohúti pred domácim publikom a vernými voličmi vysoko vyskakujú, v Bruseli sa správajú pragmaticky (až smiešne – ako naposledy Orbán).
Fico sa musí rozhodnúť, či mu na srdci viac leží Orbán, Rusko, naši ľudia, vlastná moc alebo osud Slovenska. Či mu je bližšia Európska alebo uhorská únia.
Fico má určite kus pravdy, keď kritizuje stratégiu EÚ voči Rusku. Nikto nie je dokonalý a kritika patrí k demokracii. Sankcie (teraz nechajme bokom morálne hľadisko) Rusko nepoložili na kolená, naopak, dosť poškodili samotnej EÚ, zvlášť nám a Maďarsku. Lenže ani Fico, ani Orbán nenavrhli inú účinnú stratégiu voči ruskej agresii. Ani v otázke migrácie. Áno, opäť stratégia EÚ nefunguje, prerozdeľovanie migrantov nie je žiadnym riešením. Už aj príliš tolerantné Nemecko prichádza so sprísnením azylového procesu. Dobre si uvedomuje, že takto to ďalej nejde.
No doteraz ani slovenský, ani maďarský premiér neprišiel na európskej úrovni s alternatívnymi a efektívnymi riešeniami. O tom je európanstvo a spojenectvo – nielen kritizovať, ale aj prichádzať s konkrétnymi návrhmi.
To sa nám môže čoskoro vypomstiť. Pretože tak, ako sa my nevieme vcítiť do kože Grécka, Talianska, Španielska či Nemecka pri migrácii, iné krajiny nám, naopak, nerozumejú pri problémoch s ukrajinskými autodopravcami a poľnohospodárskymi produktmi. Namiesto hľadania vzájomného porozumenia Orbán s Ficom volia konfrontáciu.
A hodili cez palubu aj spoluprácu vo V4. Síce kričia, že to nie oni, ale Česko a Poľsko, no je to práve naopak. Pretože naše dve krajiny zrádzajú hodnoty, na ktorých bola V4 vybudovaná (Václavom Havlom, Árpádom Gönczom a Lechom Wałęsom).
Čudujeme sa Čechom, že sú voči nám chladní, keď sa Fico klania poslednému spoločnému komunistickému prezidentovi Gustávovi Husákovi? Aj pre Orbána je takáto poníženosť voči Kádárovi nemysliteľná.
Strata spojencov a budovanie akejsi uhorskej aliancie nás môže ešte mrzieť. Poľsko už oprašuje veľmocenskú spoluprácu v rámci Weimarského trojuholníka (s Francúzskom a Nemeckom) a do zabudnutia posiela i Kaczyńského Iniciatívu Trojmoria. Slovensku a Česku sa ako alternatíva ponúka Slavkovský formát (kam patrí ešte Rakúsko), ktorý Fico v roku 2015 spoluzakladal.
Len potom si slovenský premiér musí vybrať medzi Orbánom a Bruselom. Rozhodnúť sa, či mu na srdci viac leží Orbán, Rusko, naši ľudia, vlastná moc alebo osud Slovenska. Či mu je bližšia Európska alebo uhorská únia.